Lazarista z Istanbulu.

Pavel Rochus Tencer.

Lazarista z Istanbulu.

Na úvod.

Ľudský život. Najväčšia záhada tohoto sveta . Narodili sme sa, aby sme ho prežili, aby sme

naplnili naše poslanie. Popretkávaný radosťami, starosťami, výhrami i prehrami, píšeme

svoju knihu života od úvodu až po samý záver. Aby sme raz vydali svoj desiatok Pánovi a

tak obhájili svoje celoživotné dielo. Dielo nášho života.

Častokrát čítame alebo počúvame o živote Svätých. O ich utrpení o zasvätení Bohu či o

mučeníckej smrti. Jednoducho ešte tu na zemi zasvätili svoj život Bohu.

Určite mnohí z nás pozná tiež človeka zo svojho okolia, ktorý svojím ukážkovým životom

alebo utrpením či obrovskou láskou sa priblížil k životu svätých.

Aj ja by som chcel venovať tieto riadky človeku, ktorého Pán Boh pre jeho zasvätený život

celkom isto zaradil do tejto skupiny. Aj keď od jeho smrti plynie v tomto roku práve 40

rokov,nechcem aby jeho dielo odišlo len tak do zabudnutia.

Preto otváram staré albumy, spovedám pamätníkov, snorím na internete a v archíve, aby som zozbieral toho čo najviac o našom strýčkovi Paľkovi z Turecka. O bratovi Pavlovi Rochusovi Tencerovi.

Narodil sa v poradí piaty z desiatich súrodencov nášho starého otca. Skromný človek s

obrovským srdcom, ktorý zasvätil svoj život Bohu a blížnym. V rúchu lazaristu, ktorého

rehoľa vyslala na celoživotnú misiu. Budovať Božie dielo do krajiny ležiacej pod

mohamedánskym slnkom. Do krajiny žltého polmesiaca, bielych turbanov, mešít a vysokých

minaretov. Do tureckého Carihradu, Konštantinopolu do dnešného Istambulu.

U Miškov.

Pavol Tencer sa narodil ako piaty syn rodičom Michalovi (1887 - 1960) a Anne (1883 -

1925). Bratia: Michal (16. 11 1901),

Ján (6. 12 1903),

Ábel (24. 8. 1906)

a Alojz (1. 3. 1908) ho privítali na tomto svete 15. 10. 1909 v gazdovskom dvore u

Miškov. V miestnej časti nazývanej Horná zem, v údolí Starohutského potoka, pretínajúceho

juhozápadnú časť novobanského chotára.

Gazdovský dvor u Miškov, jeho starší názov u  Štefankov niesol meno po svojich gazdoch. Priezvisko Tencer, podľa zápiskov môjho starého otca Michala, malo germánsky pôvod a bolo späté s prevádzkou neďalekej sklárne v Starej Hute.

Skláreň pracovala od roku 1630 do roku 1760, kedy banská komora pre rozmach baníctva

v Novej Bani a pre zdevastované okolité bukové lesy prevádzkou sklárne,

ju presťahovala do Sihly, neďaleko Lomu nad Rimavicou. Sklárske rodiny sa vyznačovali

uzavretou komunitou. Ako sa píše v historických prameňoch, časť sklárskeho obyvateľstva,

odišla spolu so sklársky majstrom Ignácom Šálym do novej sklárne, druhá časť zostala v

Starej Hute a tá postupne splynula s miestnym obyvateľstvom. O tomto pôvode by mohol

nasvedčovať aj rok 1761 vytesaný v tráme krovu na starom dome u Miškov. Teda dom bol

postavený rok po zatvorení Starohutskej sklárne.

Rodný dom u Miškov na Hornej zemi. V pozadí  Viničná skala.

Autor: Michal Tencer, olejomaľba na smrekolite.

Paľkove detstvo.

Matka Anna a otec Michal žili nábožne, ako to v tom čase bolo samozrejmosťou. Pešo sa

chodilo pravidelne do kostola, vzdialeného od Miškou tri kilometre. Chodilo sa nielen v

nedeľu a zasvätené sviatky, ale aj na litánie, na ruženec, na púť do blízkeho Kohútova, ale

aj do Banskej Štiavnice a na Staré Hory. V nedeľu popoludní sa čítali v rodine náboženské

kníhy a misijné časopisy, v pôstnom období sa spoločne modlieval ruženec.

Otec Michal Tencer.           Zdroj: Rodinný archív.

Medzi rodičmi u Miškov panovala “ jemnosť vzťahov". Hádky rodičov v dome nemali miesto. V rodine

panovalo opravdivé porozumenie a láska, čo sa hlboko vrilo všetkým deťom do pamäti i do

srdca. Žiadny chudobný neodchádzal nikdy od dvier bez jedla, múky, zemiakov. Aj deti mali

plnú dôveru rodičov. Mohli im vždy podať čo bolo momentálne po ruke.

V izbách na stene viseli odrazy Pána Ježiša, Panny Márie a svätých. Matka Anna vraj často

dvíhala najmenšie deti smerom k ním a ponúkala ich prostými slovami za obetu, do služieb

Bohu. K piatim deťom pribudli ďalšie štyri:

Jozef ( 13. 10. 1911),

Dominik ( 3. 5. 1913),

Anna ( 21. 10. 1917),

Juraj (1. 2. 1923).

Kedysi sa hovorilo, že piate dieťa v rodine býva nešťastné. Aj mladý Paľko bol piaty v poradí

a v jeho detstve sa to potvrdilo. Aj tento smutný príbeh sa stal v jeho školských časoch.

Skupinka detí bývajúcich v starohutskej doline, sa vracala domov zo školy chodníkom,

vyšliapanom popri potoku. V miestnej časti zvanej Lúčky, vlastnil záhradu akýsi

horár, ktorý vždy po daždi sledoval deti, či neodbočujú do trávy zo zablateného chodníka.

Veľakrát im dohováral, napichal tam aj halúzky zo stromov. Lenže deti sú deti. Radi sa

doberajú, vystatujú čo ktorý dokáže a hlavne keď ich nik zo starších nesleduje. A po mokrej

tráve sa bosému (ako sa vtedy chodievalo do školy), kráča lepšie ako po blate. Najprv vošiel

do trávy prvý za ním ďalší a poňom ďalší. Lenže stalo sa čo deti nečakali. Spoza jelší

vybehol s palicou rozzúrený majiteľ. Zabudol, že aj on bol raz dieťaťom, že stváral

huncúctvá. Kožu z vás zderiem! Parchanti! Zreval ako lev. Starší chlapci sa rozutekali.

Zaiste sa aj im ušlo zopár rán. Posledný však kráčal najmenší Paľko. Už bolo jedno, že on

jediný nezišiel z chodníka, že mal zablatené nohy až pod kolená, že s plačom argumentoval.

Ako divý vlk, zmyslov zbavený, vrhol sa na nevinného baránka a palicou ho bezhlavo mlátil.

Darmo chlapec kričal od bolesti, zvíjal sa v blate, svojimi malými a nevinnými rúčkami sa

nedokázal ochrániť. Ostatní chlapci sledovali celý incident z diaľky a keď už horár vybil

všetok svoj hnev na dieťati a stratil sa z obzoru, utekali ratovať Paľka. Ten ležal v šoku a

nevládal ani plakať. Len chrčal nehybne na zemi.

K doktorovi sa vtedy chodilo len zriedka. Neboli nato peniaze. Spravodlivý otec si isto

vydiskutoval celú udalosť nielen s horárom ale aj s neposlušníkmi.

Čas plynul ďalej. Paľko sa vystrábil zo svojich rán ale následky zostali navždy. Aj keď z

počiatku len skryté.

Paľko bol dobrý a skromný chlapec. Mal veľmi rád svoju zbožnú maminku. Pomáhal jej často

pri pestovaní, kolísaní či opatere mladších súrodencov. Preto ho mali všetci veľmi radi.

Mamička zbohom..

Od malička prejavoval sklony ku kňazstvu. S bratmi sa často hrával na omšu, občas

usporiadali aj procesiu. Zo steny zvesili drevený kríž, ktorý niesli vpredu. Ďalší dvaja bratia

zvonili na zvončekoch požičaných od oviec. Jožko býval organista a hral hore na murovanej

peci. Dominko a Ďurko miništrovali. Ale Paľko musel byť vždy kňaz. Spieval liturgické texty

skomolenou latinčinou, až sa celý dom ozýval.

V škole sa veľmi dobre učil a keď ju vychodil, rodičia ho dali na gymnázium do Levíc. Ale

cesta bola mimoriadne namáhavá. Zavčas ráno peši päť kilometrov na stanicu a večer späť.

V deň Paľkových 16. narodenín (15. 10. 1925), prišla na svet najmladšia sestra Jozefka.

Desiate dieťa v poradí. Presne v deň jeho narodenín sa narodila najmladšej sestrička. Lenže

túto radosť nahradil veľký žiaľ, bolesť obrovská rana. Pretože mamička na druhý deň, po

tomto desiatom pôrode umrela.

Najväčší poklad každého dieťaťa. Základ každej rodiny. Matka. Veľká rana pre celú rodinu a zvlášť pre deti. V dome zostalo desať sirôt a bezradný otec. Kto im navarí? Operie? kto sa o nich postará? Ešte do pohrebu otec dohodol pre najstaršieho syna Michala (môjho starého otca) nevestu od Huťanov a v priebehu krátkeho času sa uskutočnila svadba. Anna (11. 1.1907) za slobodna Horniaková, prichádza do

Miškov. Aby zastala miesto ženy na gazdovstve, aby nahradila deťom čiastočne matku.

Svadba Anny Horniakovej a Michala Tencera v roku 1925. Fotografia zhotovená

u Huťanov pod kopcom.       Zdroj: Rodinný archív.

U Miškov. Horný a stredný rad z ľava: brat Janko s manželkou Vilmou, brat Ábelko s manželkou Margitou a dcérou Margitkou. Ďalšia sesternica Margitka žijúca v Skýcove a vedľa nej sestra  Anna. Pod nimi sedia vedľa seba druhá žena Anna a otec Michal. Ďalej hore stojí brat Jozef zo Šiah s manželkou a synom Jožkom. Posledný v rade je brat Michal s manželkou Annou (moji starý rodičia).

Spodný rad z ľava: sestra Jozefka, Janka dcéra Jankova. Eliáš, Viliam, Michalovi synovia , Emil Jankov syn a brat Juraj.

Zdroj: Rodinný archív.

Aj keď sa Paľko veľmi dobre učil, ťahalo ho to stále viac do seminára. Aj strata milovanej

matky určíte zohrala určitú rolu pri jeho rozhodovaní. Veľmi rád chodil do kostola,

miništroval, modlieval k Bohu. Rozprával sa s ním, počúval jeho vnútorný hlas, počúval jeho

volanie. Pri sviatosti birmovania si zvolil meno Jeremiáš.

Aj určité finančné ťažkosti v rodine dopomohli tomu, že mladý študent prestúpil po dvoch

rokoch do banskobystrického seminára. Lenže druhým rokom v septime ( v roku1927),

sa začínajú prebúdzať zdravotné problémy. Je to vraj následok bitky z detstva. Hemiparéza ľavej ruky aj nohy. Zatiaľ len slabšie, ale už viditeľné ochrnutie. Duchovné povolania si ale

vyžadujú dobrý zdravotný stav. To bola pre Paľka ďalšia rana.. Zo zdravotných dôvodov,

nasleduje prepustenie zo seminára.

Paľko je zúfalý. Čo teraz. Ktorou cestou sa uberať?

Zamestnal sa v Lovči na pošte. Veľmi rád pracoval s mládežou, nacvičoval divadlá, ale

zármutok za duchovným povolaním bol veľmi hlboký. Neprestajne písal žiadosti do

duchovných komunít, aby ho prijali aspoň na písomné práce. Ale bez výsledku, lebo aj

rehoľe kládli dôraz na pevné zdravie.

Vstup do rehoľe.

Medzitým sa Paľkova sestra Anka v roku 1930 stala kandidátkou dcér kresťanskej lásky

svätého Vincenta de Paul. Paľkov príbeh vyrozprávala veľadôstojnému otcovi Jozefovi

Danielikovi, vicevizitátorovi slovenských lazaristov. Ten prijal Paľka na skúšobnú dobu do

Apoštolskej školy v Banskej Bystrici. Po všetkých zvládnutých úlohách odchádza do

noviciátu, v Rakúskom meste Graz.

Sídlo rádu sv. Vincenta de Paul v Rakúskom meste Graz.                         Zdroj: internet

Dňa 15. 6. 1933 vstúpil do rádu svätého Vincenta de Paul. Do rádu lazaristov, kde prijal

svätiace meno Rochus.

Rakúske mesto Graz, kde sa nachádzalo hlavné sídlo rehole v celej monarchii a ešte veľmi

dlho po nej, sa stalo na čas jeho novým domovom. Tu sa zvelaďoval v ďalšom štúdiu. Učil

sa jazyky a všetko čo rád vyžadoval.

Pavel Rochus Tencer.                             Zdroj: archív SGK Istanbul

Rakúska provincia rehole sv. Vincenta de Paul vlastní jednu veľkú výnimočnosť. Od roku

1882 kedy založila a do dnešných dní stále spravuje, gymnázium a obchodnú akadémiu

svätého Juraja, v Tureckom hlavnom meste Istanbul. Ako jedna z dôležitých sadeníc

kresťanskej kultúry v islamskom svete. Ústav svätého Juraja v Istanbule pozostáva zo školy

Österreichisches St. Georgs-Kolleg Istanbul (Realgymnasium und Handelsakademie), z

rakúskej nemocnice svätého Juraja, Österreichische St. Georgs - Krankenhaus, a celej

farnosti, kresťanského spoločenstva Österreichische St. Georgs-Gemeinde Istanbul.

Vzdelávacia ponuka školy, Sankt Georgs Kolleg až do dnešných dní, pozostáva z

podstatných prvkov tureckého a rakúskeho vzdelávacieho systému a poskytuje široké

Znak školy.

všeobecné vzdelanie. Okrem tureckého diplomu môžu študenti získať aj osvedčenie, ktoré je rovnocenné s maturitou vydanou v Rakúsku. Držitelia maturitného vysvedčenia sú podľa rakúskeho

školského zákona rovnocenný s Rakúšanmi a sú oprávnení študovať na ktorejkoľvek

rakúskej univerzite.

Pavol sa prihlásil na voľné miesto v kolégiu. Pred odchodom do Istanbulu sa prišiel rozlúčiť so svojím rodiskom, milovaným otcom a súrodencami. Lúčenie s pocitom odchodu do neznámeho mohamedánskeho sveta bolo určite ťažké. Rozlúčiť sa bol aj v Malackách za sestrou Ankou, ktorá už začínala septimu v spoločnosti Dcér kresťanskej lásky.

Ich súrodenecké ako aj duchovné príbuzenstvo v rodine svätého Vincenta sa ešte viac upevnilo.

Prostredníctvom pošty sa usilovali jeden druhého vždy v ťažkých chvíľach podržať.

Brat Rochus svojimi obsaženými listami vždy zjednocova, usmerňoval a povzbudzoval

všetkých súrodencov príbuzných a známych s ktorými si dopisoval.

Istanbul, nový domov.

Dňa 20. 10. 1934 prichádza Pavol Rochus do Istanbulu, na jeho celoživotnú misiu. Krivý

mrzák z novobanských lazov. Do neznámeho sveta. Na malý kresťanský ostrovček v

islamskom mori.. Pán Boh ho miloval a do rúk mu vložil veľkú milosť. Budovať toto veľké

dielo.

Istanbul.                                                                                                                        Zdroj: internet.

Istanbul je najväčšie mesto v Turecku. Ako Jediné na svete leží na hranici dvoch kontinentov

Európy a Ázie. Predelený 30 kilometrov dlhým, Bosporským prieplavom. Je to dôležitá

dopravná cesta medzi Čiernym a Marmarským morom. Mesto sa rozprestiera na siedmich

pahorkoch, má vyše 500 chramov. Má dlhú a bohatú históriu siahajúcu do siedmeho

storočia pred Kristom. Vtedy vznikla nad Bosporom osada nazývaná podľa zakladateľa

gréckeho kolónistu v to Byzantion. Po spustošení znovu vybudovaná v štvrtom storočí po

Kristovi Konštantínom Veľkým ako hlavné mesto Byzantskej ríše Konstantinopol slovenský

názov Carihrad. V roku 1453 ho Sultán Mohamed II. premenoval na Istanbul a bol skoro 500

rokov hlavným mestom Turecka. Po prvej svetovej vojne sa skončila vláda sultánov a

nastúpil prvý prezident tureckej republiky Ataturk. Hlavným mestom sa stala Ankara v malej

Ázii, to pre jej strstegickejšiu polohu. Istanbul však neprestal byť mäkkou turistov zo

všetkých strán sveta. Križovatkou kultúr, troch náboženstiev a vstupnou bránou orientu.

.

Sankt Georgs –Kolleg.

Škola a jej nádvorie.                                                       Zdroj: SGK Istanbul.

Prvé pracovné zadelenie brata Róchusa po príchode do misie bolo vo výchove detí na

Ostrove Burgaz. Pretože si turecký jazyk rýchlo osvojil, čoskoro mu povesť polygota -

tlmočníka otvárala všade dvere.

O desať rokov neskôr na konci druhej svetovej vojny, zažil aj jej čiastočný koniec.

V roku 1938 Hitlerova invázia do Rakúska premenila za jednu noc St. Georgs Kolleg na

nemecké.

Siroty z Burgasu.                         zdroj: SGK Istanbul.

Aj Pavla Rochusa zastihol povolávací rozkaz do vojny. Hoci mal trvalé zdravotné problémy

musel okolo roku 1938 alebo 39 narukovať. Kam narukoval sa už žiaľ nezachovalo. V roku

1939 však prišiel vo vojenskej uniforme na dovolenku domov do Novej Bane. Jeho synovec

a môj strýko Eliaš Tencer, spomínal, že v tedy mu len málo chýbalo nato, aby zostal doma

aby sa viac do Istambulu už nevrátil. Lenže náš Pán mu poslal novú silu aby s ešte väčšou

silou a zanietením pracoval na Božom diele v ústave sv Juraja.

Na žiadosť lazaristou prichádza sem 19 rehoľných sestier sv Vincenta 8. decembra 1949.

Sestry pracujúce v nemocnici sv. Juraja založenej v roku 1873 a vyučujú na gymnáziu.

Neskôr tu bola zriadená aj obchodnú akadémia. Starostlivosť o opustené deti a mládež bola prvoradým cieľom kolégia.

Zamestnanci školy na večierku.                Zdroj: SGK Istanbul.

Na neďalekom ostrove Burgaz bol zriadený detský domov. Odtiaľ prichádzali deti do kolégia

svätého Juraja, aby dostali solídne vzdelanie.

Na ostrove Burgaz je zriadené aj malé hospodárstvo ktoré patrí pod správu kolégia svätého

Juraja a tiež možnosť letného zotavenia.

Keď sa vzťahy medzi Nemeckom a Tureckom v roku 1944 kvôli 2. svetovej vojne prerušili,

škola sa na nátlak národných socialistov zavrela. Zamestnanci sv. Juraja však prijali tureckú

ponuku a presťahovali sa do strednej Anatólie. Lazaristi a milosrdné sestry sv. Juraja žili po

dobu jedného a pol roka v Yozgate, Kırşehire a Çorume. Tu aj brat Rochus trávil čas

internácie, bol priateľským pomocníkom, ktorý mal vždy na pamäti pomoc blížnemu.

Predstavitelia rehoľe po skončení vojny dokázali presadiť znovuotvorenie školy. Keď sa

vrátili z internácie, brat Pavel Rochus zaujal miesto v školskej kancelárii ako sekretár.

Vybavuje všetky náležitosti školy, príjma rozhodnutia. Ovláda sedem jazykov a ak je

potrebné, robí tlmočníka.

V Turecku reholníci nesmú chodiť kvôli osobnej bezpečnosti v reholných uniformách. Mohamedáni sú

na akékoľvek prejavy kresťanského náboženstva alergický čo vedia prejaviť agresiou.

Rehoľníci sú teda v komunitách alebo v kostole oblečený v uniforme, ale vonku v civile.

Keď Pavla Rochusa prišiel navštíviť do Istambulu jeho brat Juraj, našiel ho už v sekretariáte Kolégia ako

vedúceho desiatky zamestnancov. Riaditeľstvo školy ho často vysielalo na služobné cesty

do Ankary na ministerstvo školstva, na sociálne a finančné úrady. Okrem toho bol stálym

sprievodcom pútnikov do Nícey a Efezu, do domu kde Panna Mária prebývala u sv. Jána. V meste Istanbul a jeho okolí navštevuje chudobných, chorých a opustených. Zabezpečuje im všetko potrebné pre život.

Pavel Rochus vo svojej pracovni.                                                                    Zdroj: archív SGK Istanbul.

Tak Pavol Rochus prežíva najplodnejšie roky svojho zasväteného života. Práca ho napĺňa,

motivuje, venuje jej všetok svoj čes. Pracuje na Božom diele zodpovedne a s láskou.

Neskôr, keď úroveň školy vzrastla, začali sem prichádzať deti rôznych národností z mesta i

širokého okolia. Hoci počet lazaristou a sestier sa aj tu neustále zmenšuje, vzrástol pod ich

správou počet personálu a žiakov. Napríklad kým v roku 1977 bolo 23 tried a v nich

803 žiakov, v roku 1991 bolo už 35 tried a 1009 žiakov.

Dnes sa škola radí medzi svetovú špičku, čo sa týka vybavenosti, modernej výučby, či

úrovne vzdelanosti jej absolventov.

Dopisy svojim najbližším.

S domovinou kde nastúpil komunistický režim si udržuje Pavel Rochus stály kontakt. Jej

návšteva ale nie je možná. Znamenala by okamžité zatknutie, odsúdenie a uväznenie.

Dopisuje si so svojimi súrodencami, najmä so sestrou Annou Elenou, ktorá tiež vstúpila do rádu sv.

Vincenta. Vyštudovala filozofickú fakultu Univerzity Komenského, vyučovala ako profesorka

na gymnáziu v Nitre. Neskôr ju však komunisti v boji proti cirkvi, označili ako nepriateľa štátu,

odsúdili do väzenia, kde pracovala na nútených prácach. V jej spomienkach sa tiež píše: Mala

som brata, člena rehole vincentínov v Istanbule. Korešpodencia s ním sa tiež stala

dôvodom na moje zaistenie. Po uvoľnení napätia sa rehoľná sestra Elena starala o ľudí s

mentálnym postihnutím.

V roku 1975 bol na návšteve v Istanbule a jeho starší brat Alojz so ženou. Ten rád

spomínaval, na neobvyklú úctu, akú bratovi Pavlovi Róchusovi preukazovali žiaci a

zamestnanci ústavu sv. Juraja. Nielen na škole ale aj na ulici či v obchodoch. Jednoducho

všade kde sa stretli s bývalými žiakmi kolégia svätého Juraja, boli všetci srdečne vítaný.

Spolu s bratom Alojzom a švagrinou Jozefkou navštívili mnoho zaujímavých miest dokonca

vystúpili aj na vrch Ararat.

Jeho dopisy boli vždy pútavé, zaujímavé, bohaté na zážitky, kultúrne zvláštnosti ale aj

pestrosť života vincentískych komunít. V mohamedánskom prostredí, kde mal život

misionára neobyčajnej veľké nároky na obetavosť jednotlivcov aj spoločenstiev.

Pavel Rochus v strede.                                                                             Zdroj: archív SGK Istanbul.

V jednom napríklad spomína, ako zbierali opustené deti z ulice, s koľkými rizikami ich krstili

a vychovávali.

Jeden študent po absolvovaní školy odišiel do Nemecka a stal sa kňazom. Mohamedánska

rodina začala po ňom pátrať. Keď sa dozvedela v škole celú pravdu, vyjadrili sa, že keby

vedeli, že sa stane katolíckym kňazom, tak by ho v detstve radšej zarezali.

Ďalej citujem z listov Pavla Rochusa, adresované pre sestru Annu: Čo všeličo prebehne len

cez jeden deň nedá sa ani opísať. Mám službu v školskej kancelárii. Úradné hodiny sú do 16-tej

hodiny. Presne vtedy prišla sestra, že by bolo súrne treba navštíviť dve starenky 85 a 92

ročné a zaniesť im podporu. Samozrejme že takéto služby majú prednosť pred všetkým.

Bolo to od nás tri kilometre a kým sme sa vrátili bol už večer. No a práve vtedy prišla skupina

turistov z Argentíny, asi 40 osôb. Chceli si u nás odbaviť svätú omšu v španielčine. Nakoniec

som musel aj ja niečo porozprávať po francúzsky o dejinách nášho kostola a našej školy. Nuž

tak utekajú dní jeden za druhým. Ja sa mám opravdu dobre, dokiaľ môžem pracovať. Veď

roky mi stále pribúdajú ale robota sa chvála pánu Bohu ešte nemíňa.

Boli tu aj dvaja kňazi jeden z nich bol lazarista z Nemecka. S nimi som bol najprv v Nicey

kde sú zrúcaniny chrámu Božej múdrosti a v ktorom sa konal v 7. koncil. Potom sme leteli

do Izmiru a odtiaľ ďalej autobusom do Efezu k Máriinmu domčeku. Tam slúžil náš kňaz, Lazarista

svätú omšu. Z Izmiru sme cestovali naspäť autobusom, asi 630 kilometrov za 12 hodín. Veľmi

ma tešilo, že obaja mali o všetko ohromný záujem.

Z príležitosti svätorečenia nášho brata lazaristu blahoslaveného Justína, nás 19. októbra posielajú aj s bratom Bernardom ako zástupcov do Ríma. V tam cestovať vlakom dva dni a tri noci. Vrátime sa asi 30. októbra.

Dopis pre sestru Annu Elenu.                         Zdroj: Spoločnosť DKL Nitra, archív.

Z ďalšieho listu: Veľkonočné sviatky sme veľmi pekne a s úctou oslávili. Na veľkonočnú nedeľu o

desiatej hodine, bol náš kostol preplnený turistami z Rakúska, Nemecka, a zo Švajčiarska.

Pri svätej omši spieval náš tunajší bulharský ortodoxný mužský spevokol. Univerzitný

profesor doktor Georg Hanselmann mal opravdu veľmi peknú a dojímavú kázeň. Na Zelený

štvrtok, nás pozval pán biskup Pierre Hublovič z každého domu jedného zástupcu, do svojej

rezidencie. Ja som bol tiež vybraný.

Týždeň predtým bolo tu zhromaždenie Protestantskej svetovej rady. Zaujímavé bolo, že tam

boli delegáti zo Švédska, Nórska, Nemecka, Anglicka a z Íska. Všetci mali tvrdé naškrobené

goliere, len my istanbulský sme boli vo viazanke. Veru tak sa časy menia. Tak beží tento

svet. Začiatkom mesiaca mája sa bude konať v Efeze festival, kde bude spievať 50 žiakov

našej školy. Druhá skupina z dievčenského gymnázia, bude tancovať národné folkloristické

tance. 30. apríla máme v škole tradičný zjazd niekdajších žiakov. Takzvaný Strúdeltag. Každý rok

prichádza 200 až 300 absolventov. Aj keď je to veľký výdavok pre školu, súdržnosť žiakov je

veľmi dôležitá.

Z korešpondencie pre sestru Anny Elenu.                                   Zdroj: Spoločnosť DKL Nitra, archív.

Cez pôstny čas sme mávali rodinné náboženské krúžky, každý týždeň v druhej rodine. Čo

sa týka ekumenického hnutia, medzi tunajšími nemeckými protestantmi mávame častejšie

bohoslužby. Tam sú v nich katolíci, ortodoxní gréci, gréckokatolíci, anglikáni a protestanti.

V tomto roku sme mali dlhé polročné prázdniny. A pri tej príležitosti sme si vykonali na

ostrove v letnom dome ročné duchovné cvičenia. Ani by si tomu nechcel veriť, kedy som ich

mal naposledy. Bolo to u vás v Mendrike, keď som bol v roku 1972. Od tej doby akosi nikdy

nebol na to dosť času a hoci sme voľakedy mávali 8 dňové stretnutia, vtomto roku sme mali

len tri dni. No ale sme boli všetci veľmi spokojní, lebo sme si ich vykonali spoločne.

Cesty k domovine.

Po období stalinizmu a tuhého režimu nastala v Československu istá zmena. Uvoľňovanie

režimu v Sovietskom zväze v šesťdesiatych rokoch viedlo i k uvoľneniu vo vtedajšej ČSSR.

Došlo k zrušeniu mnohých vtedajších regulí, zákonov, čiastočne rehabilitovaná bola väčšina

odsúdených z politických procesov. S nástupom Dubčeka ako predstaviteľa myšlienky

“komunizmus s ľudskou tvárou”. Prichádza citeľné uvoľnenie tvrdého režimu.

To pre Pavla Rochusa znamenalo možná návšteva svojej domoviny. Dnes si nevieme ani

predstaviť, koľko povolení bolo nutné vybaviť na krátku dovolenku do rodnej vlasti. Do mesta

kde prežil svoje detstvo, na miesta kde sa narodil. Za jeho milovanými blízkymi.

Jeho srdce sa pri tejto predstave stále intenzívnejšie rozbúchavalo a Pavol Rochus v

modlitbách ďakoval všemohúcemu Bohu, za jeho vypočutie.

A prišiel ten vytúžený deň. Píše sa rok 1966 a brat Rochus po 27 rokoch, vystúpuje z vlaku

na novobanskej železničnej stanici. Pocit aký si nevieme ani predstaviť. Veď už ani nedúfal.

Vďaka Ti Bože opakuje v mysli. Ubytuje sa u brata Lojzka, ktorý býva na Legionárskej ulici,

blízko mesta. Jeho prvá návšteva smeruje do farského kostolíka, poďakovať sa Pánovi za

tento veľký dar. Lebo Bohu nič nie je nemožné. V duchu si zaspomína na miništrantské

časy. Nezabudnuteľná vôňa sviečok, lavice a oltár čo sa za tú dobu takmer nezmenili.

Náhrobný kameň rodičov. Zdroj: Rodinný archív.

Z kostolíka sa ponáhľal do cintorína. Za milovanou matkou na ktorú si vždy s láskou spomína

a na otca, ktorého Pán povolal len pred šiestimitimi rokmi. Veď ako by to bolo včera, keď sa spolu

lúčili. Nikdy nezabudol na ten obraz. Pevný stisk, tvrdá dlaň a záblesk v jeho oku.

Otcova slza. Ako by mu čítal z jeho pohľadu.. Už sa synku stretneme len v nebeskej vlasti…

Odpočinutie večné daj im Pane..

Pavel Rochus na Slovensku.                                               Zdroj: Spoločnosť DKL Nitra, archív.

A potom už nasledovali stretnutia so všetkými blízkymi. Za tú dobu sa zmenili ich tváre.

Pribudli vrásky, šediny, nové rodiny a nové pokolenia. Spomienky, zážitky milé slová. Pre všetkých veľká osobnosť. Prišiel ,,Pauko z Ťurecka”.

Výlety po okolí, návštevy po rodine a známych, ďakovné modlitby. Tie dní ubehli ako voda v

Starohutskom potoku. Ale srdce naplnila nová sila. Pracovať na Božom diele ešte z väčšou

oddanosťou, odhodlanosťou a láskou.

Pavel Rochus na Slovensku. Zdroj: Rodinný archív.

Roky ubiehali a po piatich rokoch sa Pavel Rochus dostal znovu na dovolenku do vlasti. V

roku 1970 znovu ponavštevoval celú rodinu ale strávil niekoľko týždňov aj u svojej sestry

Anny Eleny v ústave pre telesne postihnutých v Mendrike. Všetky budovy boli v rekonštrukcii

a bratia bývali v škole za biednych podmienok. Cítil sa tam veľmi dobre v duchovnej rodine. Rád si spomínaval na tento pobyt.

V roku 1976 prišiel na návštevu do rodného kraja posledný krát. Pricestoval aj so svojím

superiorom pánom Ernestom Reidlom.

Superior Ernest Reidl C.M.

Zdroj: SGK Istanbul.

Ponavštevovali spolu viac spoločenstiev reholi svätého Vincenta, ako aj rozvetvené rodiny svojich súrodencov. Navštívili spolu aj hlavné mesto Prahu, Staré Hory, Vysoké Tatry, kaštieľ Betliar, Krásnu hôrku, Levoču, Košice a Kremnicu.

Na túto jeho druhú dovolenku sa už trochu pamätám aj ja. Asi preto množstvo darčekov,

ktoré k nám priniesol. Celý rok vraj šporil drobné maličkosti aby mohol všetkých obdarovať a

mohol každému urobiť radosť. Turecké papučky s brnbolčekmi zdobili náš obyvačkový

sekretár pár desiatok rokov. Koženkový panáčik, krokodíl ako luskáčik na orechy a peňaženka lienka.

Tie sme si my deti chránili ako oko v hlave. Veď boli z Turecka a také veru nemal nik. A ešte si spomínam na vrecúško s figami a Kešu orieškami. Nikdy predtým sme takú dobrotu nejedli. A ani dlhú

dobu po tom. To sú moje detské spomienky.

Dar pre brata Michala. V uliciach Istanbulu. Autor neznámy.

Foto: autor.

Jeden z darčekov. Perleťový krížik. Foto: autor.

Horný rad z ľava: manželia Vilma a Ján , Pavel Rochus, Jolana  ml, Jolana st, brat Alojz.

Dole z ľava: Milan , Emil, všetci Tencerovci.             Zdroj: archív SGK Istanbul.

Rodinný Pavlových súrodencov sa doma pretekali v pozornosti, keď k ním zavítal. Žienky

vypekali tie najlepšie dobroty. Všetci vedeli ako má rád malebnú prírodu okolo rodiska.

Zaviedli ho na pútnické miesto do Kohútovo, na strmý vrch Háj a na Sedlo sa s ním všetci

vyviezli na voze za traktorom. Bol šťastný v kruhu svojich najbližších. Jeho návštevy spájali

celú rodinu. Vedel veľmi zaujímavo rozprávať o pomeroch na blízkom východe o živote

medzi mohamedánmi a misionármi. Počúvať ho celé hodiny bolo pre všetkých

nezabudnuteľným zážitkom..

U Hanesov na dvore: Bratia Pavel Rochus, Juraj, Alojz, Michal.

Juraj, Michal, Mária Šipikalová, Štefan Šipikal, Pavel Rochus, Jozefka a Alojz.

Dole: Anna Kopernická s malým Zdenkom, Mirko a Vierka Šipikalovci.

Na konci jeho dovolenky však nikto z blízkych netušili, že sa s

bratom Pavlom Rochusom lúčia už posledný krát.

Jeseň, žatva života..

Zdravotný stav brata Rochusa bol úmerný jeho veku. Na žiadne závažnejšie problémy sa

nesťažoval. Nad vodou ho stále držalo množstvo povinností, ktorým sa snažil byť verný. Aj v

listoch sa len málo zmieňovať o svojich zdravotných problémoch. Príležitostne si zapálil

cigaretu ako to bolo v tom čase moderné. V roku 1968 píše o bolestiach hlavy, že veru musí

brať lieky aby mu to v práci neprekážalo.

Vľavo Pavel Rochus.                                                                                        Zdroj: archív SGK Istanbul.

V roku 1977 píše: Roky začínajú pôsobiť, či chcem či nechcem a s tým sú spojené všelijaké ťažkosti.

V roku 1978 zasa píše: Osobne sa mám len tak pomaly. Po tridsiatich rokoch som dostal horúčku a musel som ležať Ale bola práve sobota a nedeľa, tak že som nič nezmeškal. Svoje obtiaže beriem tak prirodzene, skoro nikdy sa s tým neponosujem. Stále mám pred očami fakt, že smrť si nejakú príčinu musí nájsť. V poslednom roku sa cítil ako mu ubúdajú sily: je to pokyn a volanie z druhého sveta,

Povedal pred sestrami vážnym tónom.

Pavel Rochus vo svojej pracovni.                                                                        Zdroj: SGK Istanbul.

V liste dňa 14. apríla 1978 brat Rochus píše. Ak dá pán Boh že sa mi nič do cesty nepostaví,

prídem na Slovensko okolo 25. júna a zostanem tam asi až do 25 júla.  Najneskôr začiatkom augusta už musím byť tu Istanbule. Ako budem cestovať na

Slovensko, som sa ešte doteraz nestihol rozhodnúť. Najlacnejšie je to autobusom, o niečo

drahšie vlakom, ešte drahšie loďou do Neapolu a potom vlakom do Rakúska, ale

najrýchlejšie je to lietadlom. Trošku sme dúfali že časom budú lacnejšie letenky, ale veru cena

sa zvýšila takmer o sto percent.

Pavel Rochus horný rad v strede.                      Zdroj: Rodinný archív.

Nečakaná správa...

Dňa 16. mája však prichádza na Slovensko krátky a krutý telegram. Brat Rochus 16. mája

zomrel. Najúprimnejšiu sústrasť. Modlíme sa s vami. Superior Reidl.

Najstarší brat Michal dostal 30. mája list od generálneho konzula, že berie na seba smutnú

povinnosť oznámenia smrti. Príčinou bola porucha krvného obehu a mozgová mŕtvica.

Telegram ohromil celú rodinu. Najstarší brat Michal sa vyslovil, že keby telegram prišiel skôr,

určite by sa vydal na cestu do Istanbulu.

Parte.  Fotografia vyhotovená z v posledných dňoch života Pavla Rochusa.

Bola určená na cestovný pas v príprave na dovolenku do vlasti.

Zdroj: súkromná zbierka.

Zo spomienok sestry Gertrúdy Röf.                      Istanbul 17. Júna 1978.

Na úvod by som chcela zo srdca poďakovať Vám a Vašim súrodencom za to, že ste

pomohli bratovi Rochusovi (ktorý Vás mal tak všetkých rád) vstúpiť do rehoľe. Bol tu pre

mnohých priateľom a láskavým pomocníkom ochotným byť na porúdzi v mnohých

ťažkostiach a potrebách. Poznala som brata Rochusa len dva a pol roka. Čím Však bol pre

mňa v tejto dobe vie len dobrý pán Boh a ja. Pripadá mi preto po štyroch týždňoch od jeho

odchodu veľmi ťažko zvykať si bez neho na prácu v ústave svätého Juraja.

V posledné dni sa chystal brat Rochus na cestu do vlasti. Ako sa len teším na ňu. Avšak dal

nám viackrát tušiť, že to bude jeho posledná cesta. Je tomu vyše roka čo poznamenal,

že sa cíti ako by mu ubúdali sily. Jasne si spomínam ako o tom hovoril po prvý raz. “Je to

pokyn a volanie z druhého sveta”. Povedal vážne a nám sa táto veta vrila do pamäti.

V posledných týždňoch si príležitostne sťažoval na závraty, keď napríklad vstával od stola.

Občas mu opuchli nohy. Na začiatku apríla bol prinútený ležať. Raz v piatok večer dostal

triašku a vysokú horúčku a druhý deň už chcel vstať lebo tvrdil, že sa už cíti dobre.

Vraj za 30 rokov nebol chorý. Ale na prianie nášho pána superiora zostal trpezlivo ležať. V nedeľu to

už nemohol vydržať a pri spoločnej bohoslužbe bol brat Rochus opäť na svojom mieste v

kostole. Však kašeľ ho ešte stále trápil ale lieky pravda veľmi nerád užíval. Iba tabletky proti

boleniu hlavy musel brávať denne.

V prvom týždni mesiaca mája prišla moja sestra s malou skupinou do ústavu. Brat Rochus ju

poznal z návštevy u nás. Sestra mu priniesla cigarety a bola takmer sklamaná keď povedal,

že už nefajčí. Veď veľa ani nefajčil. Videla som ho len na veľké sviatky s cigaretou. Bol čas

keď si myslel, že mu je fajčenie pomáha. Neskôr to asi prehodnotil a fajčiť prestal.

Veľmi často sme prechádzali cez mesto Istanbul a on nám ukazoval všetko, čo tu poznal.

Kadiaľ sme chodili všade mál známych. Pri každom stretnutí som na ľuďoch videla ako sú

radi, že sa s ním zišli.

Brat Rochus sa rád prechádzal mestom za tichého nedeľného rána. Po návrate sa niekedy

pridal k nám pri raňajkách a potom sme všetci spolu išli na nedeľné bohoslužby do kostola

svätého Juraja. Tieto svoje vychádzky musel posledného pol roka vynechať. Nohy mu

nechceli slúžiť. Náš byt je asi 20 minút vzdialený od ústavu svätého Juraja. Keď išiel raz na

jar odtiaľto, zdal sa nám celkom vyčerpaný. Na moju otázku odpovedal, že ho chôdza veľmi

unavuje a že nemôže naberať dych. Bolo mu ťažko, keď musel priznať svoje potiaže. 16.

apríla, presne mesiac pred smrťou, prišiel k nám ešte posledný krát. Odprevádzal nás na

byt.

Keď sme potom pracovali v ústave svätého Juraja do neskorého večera, bol to vždy on, kto

sa postaral aby nás niekto odprevadil domov, keď to jemu už nebolo možné.

Vo štvrtok 11. mája išiel brat Rochus s návštevou na ostrov Burgas. Určite by mal radosť,

keby bol Išiel niekto s ním. Ja som v týždni mala návštevu, nemohla som ísť. Večer mi

rozprával aké to bolo krásne. Aká škoda, že som s nimi nešla.

Pavel Rochus.                               Zdroj: archív SGK Istanbul.

V piatok sme sa dohodli že v pondelok pôjdeme na český konzulát pre tlačivá na vízum do

vlasti. V sobotu síce nerada, ale musela som so svojou kolegyňou a starým profesorom

Hansamanom na ostrov Burgas. Tam bola rozlúčka kresťanských žiakov s profesorom

náboženstva. Brat Rochus stál pri bráne domu a prijal vám šťastnú cestu. To bolo naposledy, čo sme sa videli.

Superior Ernest Reidl:

Dňa 13. mája napoludnie medzi 13 a 14- tou hodinou utrpel mozgovú

porážku. Ochrnul na pravú stranu a stratil schopnosť reči. Priateľ, s ktorým išiel na

vychádzku, mi zatelefonoval do školy. Dal som ho ihneď previezť do našej Svätojurajskej nemocnice. Lekárske vyšetrenie bolo vykonané neurológom, ktorý bol povolaný z

univerzitnej kliniky. Ten mi zároveň oznámil, že stav pacienta je vážny. Naďalej ale zostáva

nádej, že ochrnutie povolí. Táto lekárska správa nás všetkých trochu potešila. Brat Rochus

všetko rozumel čo sme mu hovorili ale odpovedal nám len s veľkou námahou. O16 30

hodíne utrpel druhú mozgovú príhodu. Táto však bola ešte horšia ako tá prvá. Po nej upadol

brat Rochus do bezvedomia a už nám viac nedal najavo či nám rozumie.

Sestra Gertrúda Röf:

Po návrate z Burgasu sme stretli pána superiora Ernesta Raidla pred školou. Hneď nám

rozprával, čo sa stalo bratovi Rochusovi. Bol pozvaný na obed od bývalého žiaka. Ešte skôr

než začali obedovať, zostalo mu zle. Hostiteľ dal brata Rochusa ihneď odviesť do našej

nemocnice. Cítili sme zo slov pána superiora, že jeho stav je vážny. Bez váhania som

utekala do nemocnice a zistila som, že je to horšie ako sme mohli tušiť. Pán superior mu

sám udelil sviatosť chorých.

Brat Bernard prebdel pri ňom celú noc. Rozprával, že v ranných hodinách začal hlasno

dýchať. Bola Turičná nedeľa ale slávnostné bohoslužby v kostole svätého Juraja sa

premenili na smútočné. Michal, ktorý voľakedy pracoval s ním v kancelárii, takmer nemal silu

zaspievať pripravené sólo. Veľmi si vážil brata Rochusa. Bol otrasený keď sa pred svätou

omšou dozvedel čo sa stalo. Pred obedom bol náš pacient trochu živší ako ráno. Otvoril

obidve oči a pozeral sa trochu dookola. Ja si myslím, že bol pri vedomí a vedel že sme pri

ňom. Bolo nám trochu ľahšie na duši, že máme opäť kontakt s ním. Potom ich zatvoril a

celého odpoludnia ich už neotvoril. Jedna sestra mala voľno a pocelý čas bola pri ňom v

izbe. Aj ona mala dojem, že vie kto je s ním a kto je pri ňom. Iný zasa tvrdili, že je to v tomto

stave už nemôžné. Ktovie kde je pravda.. Večer sme od neho odchádzali okolo 21. hodine.

Na spiatočnej ceste som sa modlila. Bože ak je to možné dopraj mi prosím aby som bola pri

smrti brata Rochusa.

Brat Bernard zostal pri ňom ešte tretiu noc. V utorok ráno sa stav chorého zhoršil. Nemohla

som to ja konštatovať, lebo som ešte v živote nevidela umierajúceho človeka. Napoludnie

som bola krátko pri ňom. Ruky mal veľmi horúce. Po tretej hodine v som sa vrátila do

nemocnice a zostala som tam až do večera. Brat Bernard už odišiel od postele a my sme sa

po tretí raz začali modliť ruženec. Vdp Franz Kangler, chcel pred odchodom na Burgas vidieť

ešte brata Rochusa. Keď videl, že jeho stav je vážny, zostal sa s nami modliť. Začali sme sa

teda modliť štvrtý krát ruženec. Pri treťom desiatku, ktorý nám Ducha svätého zoslal, sa

dych brata Rochusa zmenil. Pán Kangler sa ponáhľal zatelefonovať pánovi superiorovi a my

sme upovedomil nemocničné sestry. Pán Kangler začal modlitbu umierajúcich. Za krátko

dobehol aj pán superior Reidl, pán profesor Hansemann a miestnosť okolo umierajúceho

bola plná modliacich sa ľudí. Počas modlitby za umierajúcich a ružencovom desiatku: Ktorý

slávne z mŕtvych vstal, dych brata Rochusa sa zastavil a jeho duša odletela do nebeskej

vlasti. Superior zatlačil jeho oči a urobil krížik na mŕtve čelo.

Brat Rochus je už vyslobodení a je u toho, ktorého po celý život miloval a ktorému celý život verne slúžil.

Zostali sme pri ňom až do večerných svätej omše. Obliekli sme mu reverendu zložili ruky a

dali sme mu do nich rehoľný krížik. Pri večernej svätej omši, ktorá bola obetovaná za neho,

začal pán profesor Hansemann spievať jeho obľúbenú pieseň. Bola to akoby hymna brata

Rochusa:

Buďme bratia dobrej mysle, lebo tak sa zaľúbime Pánovi.

Všetky sestry spievali, ale veru nikomu nebolo veselo pri srdci.

V kostole svätého Juraja. Zdroj SGK Istanbul.

Superior Ernest Reidl:

Ja som sa s ním symbolicky rozlúčil 13. mája pri dverách jeho kancelárie. Tam sme sa

posledný krát spolu stretli. Prehodili zopár slov. Vybral sa von na prechádzku, do parku,

nadýchať sa čerstvého vzduchu a potom na obed. Však o pár hodín neskôr dostal tam mozgovú príhodu na následky ktorej umrel. Odišiel od nás, bez slov rozlúčky. Je nám bez neho veľmi ťažko. Veď toľko rokov slúžil našej spoločnej práci.

Asi dve hodiny po smrti nášho brata Rochusa som prijal telefonickú správu od šéfa veľkého

cestovného podniku, bývalého nášho žiaka. V tomto telefónáte bratovi Rochusovi

potvrdzoval voľný lístok na odlet do vlasti a späť.  Bolo mi veľmi zaťažko oznámiť mu smutnú

správu, že brat Rochus práve odletel do nebeskej vlasti. Slzy sa nám kotúlali na oboch

stranách telefónu a zovretie v hrdle nám nedovolilo pokračovať v rozhovore.

Sestra Gertrúda Röf:

V stredu nám ho priviezli až na večer do kostola svätého Juraja. Brat Bernát zaobstaral

mnoho kvetov. Sama som trochu pomáhala pri výzdobe. Brat Rochus bol v kostole prítomný

aj pri májovej pobožnosti. Ale jeho spev a modlitbu sme žiaľ už nepočuli.

Pohrebné obrady boli v záplave vencov, začali vo štvrtok o 13. hodine. Žiaci našej školy sa s

ním dojímavo lúčili  pred svätou omšou. Dievčenský zbor tichúčko spieval:

Tichý čas prichádzaš znenazdania.

Cez hory ďaleko, cez hory ďaleko, zaznieva na dobrú noc.

V samote potichu šumí ti ďaleko dobrú noc.

Chlapčenský a zmiešaný zbor spieval najprv:

Odchádza jarný čas,  prekrásnej jari čas.

Dorastá obilie, raz príde žatvy čas, zrno do sýpky zas.

To zlaté obilie a na konci leta plevy sa rozletia

a zlaté obilie do vencov sa splieta a zrno do sýpky zas...keď príde jari čas.

V kostole svätého Juraja.                                                                                                          Zdroj: internet.

Potom zaznelo ,,Ave verum”. Hoci je veľká časť žiactva mohamedánskeho náboženstva,

prišli sa rozlúčiť s odchádzajúcim bratom Rochusom, dojímavými a milými slovami. Pri

koncelebrovanom, slávnostnom rekviem, bol prítomný aj náš biskup Pierre Dubois s

arcibiskupom Paulom Koratas tiež arménsky patriarcha, chaldejský arcibiskup a sedem kňazov. Pohrebných obradov sa zúčastnil aj mohamedánsky mufty..

Boli prítomní učitelia chlapčenskej a dievčenské školy, veľký počet bývalých žiakov, rehoľných bratov, sestier a mnoho priateľov a známych. Bolo dojímavé vidieť, koľkí mu chceli prejaviť svoju úctu a lásku. Veľmi dojemné bolo ako jeho odchod do večnosti, do večnej vlasti zjednotil v spoločných prosbách za neho, ľudí rôznych vierovyznaní kresťanov, katolíkov, arménov, grékov, židov a moslimov.

Všetci sme sa spoločne modlili a odprevadili nášho brata Rochus na na večný odpočinok.

Telesné pozostatky Pavla Rochusa. Zdroj: Rodinný archív

V rozlúčkových slovách, bolo okrem iného povedané, že brat Rochus mal večnú potrebu

počúvať iných. .. Nikdy nepovedal nikomu nie, bol vždy dobromyseľný a užitočný, staral sa o

službu s prirodzenou vernosťou a spravodlivosťou. Tak to bolo aj po pracovnom čase a v

jeho dňoch voľna, bol vždy pracovitý, pripravený počúvať Božie slovo z hora. On nebol len

verný spolupracovník na St. Georgswerk, bol veľkým uctievateľom v našej komunite.

Viera, oddanosť Bohu a milosrdenstvo mu dodávali silu robiť svoju prácu s takou húževnatosťou a

dobrotou pre chudobných a opustených ľudí, že to bol príklad pre všetkých a!e aj pre mňa.

Naše spoločenstvo Sank Georg sa stalo chudobným o veľkého človeka. Povedal prof. mag.

Karl Sacco, bývalý učiteľ na škole a vyjadril všetko to, čo sme všetci cítili a prečo

sme taký smutní! V spoločnej viere sa lúčime s Br.Rochusom v nádeji, že na nás bude

čakať. My však vieme, že Boh mu udelí všetko dobré za to, čo urobil pre jeho plnosť slávy, a

budeme v sebe držať láskyplnú a čestnú spomienku na neho.

Smútočný veniec školy.               Zdroj: Rodinný archív.

Výkrop v kostole, vykonal náš diecézny biskup Pierre Dubois.

Po ňom sa odobral smútočný sprievod na cintorín vo štvrti Fariköy, kde je hrobka pre

spolubratov ústavu svätého Juraja. Tam pán biskup vykonal pohrebné obrady a za horúceho

slnka zostal pri hrobe stáť, až kým posledný účastník pohrebu pokropil jeho miesto

odpočinku svätenou vodou. Rakúsky konzul sa nemohol dostaviť na pohreb, preto poslal

svojho zástupcu. Ten odovzdal pánovi superiorovi Ernestovi Reidlovi vrecko s hlinou z

Československa, aby brat Rochus mal v hrobe aspoň trošku zeme z rodnej a milovanej

vlasti. To bolo veľmi milé gesto, keď každý mohol vhodiť hrudku do hrobu: ,, kúsok zo zeme

Rochusovej.”

Superior Ernest Reidl:

Brat Rochus bol verným spolupracovníkom, v službách nášho ústavu svätého Juraja.

Svojou dobrotou, priateľským prístupom k ľuďom, nadovšetko však svojou ochotou pomáhať,

získal si veľmi veľa priateľov. Keďže je už jeho miesto prázdne, cítime a prežívame ako veľmi

nám chýba. Najmä jeho priateľská a dobrotivá povaha srdečné bratské spoločenstvo. Hoci

ho v práci už nahradili iný, brata Rochusa nikto nenahradí. Naša duchovná rodina je

skrátka chudobnejšia o jedného veľkého člena. Jedného láskyplného človeka čo k nej patríl po celý

život s nami žil a pracoval. Zielal s nami radosti, starosti a s nami všetkými bol v úzkom vzťahu bratského spoločenstva.

Hoci uplynuli už štyri týždne od jeho odchodu stále prichádzajú bývalí žiaci a jeho známy

vyjadriť nám úprimnú sústrasť.  Je to pre vincentínsku rodinu veľmi pekné svedectvo. To aký bol

obľúbený. Rád vám to vzďaľujeme pre vašu útechu.  V našom spoločenstve svätého Juraja, v škole aj

vo farnosti na neho nezabudneme. Často sa budeme za neho modliť a myslím, zato že bol tak

dobrým a verným človekom, budeme ho môcť čoskoro prosiť o pomoc v našich

ťažkostiach a starostiach.

Stále medzi sebou hovoríme o bratovi Rochusovi. Aj minulú nedeľu pri

detskej bohoslužbe vysvetľoval celebrant deťom, ako sa treba modliť za zomrelých a pýtal sa

ich, či poznali niekoho čo zomrel v ich rodine. Napríklad dedko, stará mamka… Zrazu ho

prerušilo dieťa z prvej rady a zvolalo: “áno brat Rochus!”

Pre tohoto malého Jorga je brat Rochus ešte stále prítomný pri bohoslužbe u svätého

Juraja. A samozrejme že pre nás tiež.

Spomína sestra Alžbeta Grüber:                                                                  26. októbra 1978.

Milá sestra Helena. V spomienkach na nášho i vášho milého brata, chcela by som vám aj ja

poslať pozdrav. Cez 12 rokov som pracovala v ústave svätého Juraja. Nedá sa spočítať čo

všetko dobré urobil pre mňa za ten čas. V koľkých malých aj veľkých povinnostiach mi

pomohol a koľko pozornosti a láskavosti mi venoval za tie roky. Medzeru, ktorá sa vytvorila

jeho smrťou, vidieť najmä teraz počas školského roka. Aj keď sa jeho práca rozdelila a

vykonávajú ju už druhý, jeho osobu nie je možné nahradiť. Niekoľko dní pred smrťou mi

povedal: som pripravený odísť k Pánu Bohu.. Tiež je u neho večne šťastný.

Spomína sestra Štefánia:

Brat Rochus bol dobrý a obľúbený človek. Pomáha všetkým kde len mohol. Je po ňom v

našom dome veľká prázdnota. Veď ani nemôžeme uveriť že odišiel k dobrému Pánu Bohu.

Som vďačná tiež za to, čo dobrého urobil v môj prospech.

Spomína sestra Landulfa:

Na brata Rochusa nie je možné zabudnúť. Často ma prišiel pozrieť a zaujímal sa ako sa mi

vodí. Som len jeden aj pol roka v ústave svätého Juraja a mám veľkú túžbu po vlasti. Brat

Rochus mal pre mňa vždy povzbudzujúce slovo. Zdá sa mi že je nám aj teraz celkom blízko.

Časopis Sankt Georgs - Nachrichten - Blat:

Vďaka a rozlúčka.

Na turičný utorok 16. mája povolal Pán Boh z nášho stredu brata Paula Rochusa. Pre nás

všetkých je takmer nemožné uveriť, že už nesedí vo svojej kancelárii, že už nedvíha telefón

ak zavoláte školu a že okná jeho izby sú temné. V kostole pri spevoch nie je počuť jeho hlas

a v kruhu spolubratov zostalo prázdne miesto!

Od 20. októbra 1934, štyri a pol desaťročia všetkú svoju silu a lásku dal bez váhania do

služby nášho rakúskeho Sankt Georgskollegium tu v Istanbule. Keď som prišiel Bol ústav vo

veľmi ťažkej situácii A ku koncu druhej svetovej vojny musel prežiť 10 rokov uzavretie

kolégia v auguste 1944 si bez váhania zvolil cestu do internácia keď Turecko prerušili

prerušili styky s Nemeckom a spolubratia a sestry stáli pred voľbou vrátiť sa do vlasti alebo

ísť namiesto internácie v strednej Anatolii. V Çorune kde trávil čas internácie bol neustále

priateľským pomocníkom ktorý mal pred očami skôr potreby iných ako svoje vlastné.  Keď sa

vrátil zo sústredenia, zaujal svoje miesto pri písacom stole a zostal tam priam až

do svojho odchodu do večnosti.

Po čase ..

V roku 1989 sa dostala do Istanbulu jeho sesternica, Zitka Szentiványiová.

V kolégiu ju veľmi milo prijali a zaviedli ju do kancelárie, kde na stene visel

veľký obraz brata Pavla Rochusa Tencera, šéfa školského sekretariátu. Veľmi ju to potešilo

a vypočula si všetky jeho pozitívne ocenenia. Potom navštívila jeho hrob, poukladala vence

a sviečky poslané od rodín z jeho vlasti a v mene všetkých jeho súrodencov a ich rodín, sa

vrúcne pomodlila k Pánu Bohu.

V roku 1990 sa zúčastnila zájazdu do Istanbulu aj neter Margitka Havranová s manželom Jánom. Prehovorili vedúceho zájazdu aby trochu zmenil v Istanbule trasu. Aj keď sa spočiatku zdráhali zaklopať na dvere školy, zamestnanci ich veľmi milo prijali. Okrem iného sa dozvedeli, že o hroby sa neprestajne starajú rehoľné sestry. V cintoríne vo štvrti Fariköy našli pekne upravené hroby bratov lazaristou kde uprostred trojhrobu leží aj brat Pavel Rochus.

S týmito zážitkami urobili radosť všetkým čo si zachovali živú spomienku na neho. Kiež by

Otec milosrdenstva prepáčil jeho slabosti, skromného sluhu a nedá nikdy viac vyhasnúť

plamienky jeho svedectva v prostredí ďalekej tureckej misie synov a dcér Sv Vincenta.

Na záver..

Toto je svedectvo jedného zasväteného života. Skromného človeka, mrzáka z chudobného dvora, odľahlých kopaníc. Možno niekto by povedal, že zo samého konca sveta. Jednoduchého, nenápadného, naplneného až po okraj láskou k Bohu a blížnemu. Človeka s veľkým srdcom a oddanosťou pre ktorú obetoval celý svoj pozemský život a tým sa priblížil k životu svätých. V ťažkom prostredí mohamedánskeho sveta, budoval základy veľkého diela. Aby slúžilo ku cti a na oslavu nášho Pána. Ako maják v rozbúrenom mori stále svieti blúdiacim a podnes im ukazuje cestu nádeje.  Pretože ja som cesta, pravda a život. Kto vo mňa verí, žiť bude aj keď umrie. Povýšim ponížených, lebo oni uvidia Pána.

Pavel Rochus, od útleho detstva túžil stať sa Božím sluhom. Pán vedel o jeho veľkej láske o jeho túžbe o jeho pokore. Vedel, že je pripravený nasledovať Boží hlas cestami, ktoré mu ukáže on sám a ktorými ho prevedie. Kráčal v nádeji na večný život často nepriechodnými cestami. Iba svojim krížom, zhotoveným z vlastných utrpení, ponížení a sebazaprení, si kliesnil cestu k Pánovi. Pavel Rochus určite splnil svoje poslanie na tomto svete až do posledného bodu. Náš Pán pre jeho pozemské zásluhy určite oslávil jeho meno a vyzdvihol ho do nebeských výšin, vysoko k sebe. Do výšin, ktoré dosiahnú len najvernejší. Možno aj preto by sme mali cez neho adresovať naše prosby Bohu. Skúsme to. Žiadajme a dostaneme. Prosme a bude nám dané.

...Brat Pavel Rochus Tencer, oroduj za nás…

Usadlosť u Miškov dnes.                               Zdroj: autor.

Poďakovanie:

Ďakujem Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul a zvlášť sestre Mariane z archívu DKL v Nitre, za spoluprácu a za poskytnutie archívnych materiálov po  našej príbuznej zosnulej sestre Anne Elene Tencerovej (tetke Anky) *21. 11 1917 +1.1.2014. V materiáloch sa nachodilo množstvo už zabudnutých skutočností zo života Pavla Rochusa. Najmä v ich spoločnej korešpondencií, ako aj v jeho stručnom životopise napísaný sestrou Annou, ktorý som so cťou zveľadil a obohatil o ďalšie informácie a fotografie, ktoré sa mi podarilo zozbierať.

Ďalšie poďakovanie posielam do Istanbulu, superiorovi Alexander Jernej C.M. z Ústavu svätého Juraja. Za ústretovosť, spoluprácu a zaslanie archívnych dokumentov a fotografií.

(Ich sende eine weiterer dank nach Istanbul für Superior Alexander Jernej C.M. in Sankt Georg Gemende. Für die hilfsbereitschaft, zusammenarbeit und zusendung  Archivdokumenten und Fotografien.)

Ako aj všetkým ostatným čo prispeli cennými informáciami či fotografiami:

Pavel Rochus s rodinou Emaila Tencera.          Zdroj: Rodinný archív.

Brat Alojz s manželkou Jozefkou. Darinka, Helenka a Pavel Rochus.
Zdroj: Rodinný archív. 

Synovec Eliáš s manželkou......, S dcérami Darinkou a Helenkou. Pavel Rochus a brat Jozef zo Šiah. 
Zdroj: Rodinný archív

Brat Juraj, sestra Anna Elena, Pavel Rochus.
Zdroj: rodinný archív

Z ľava: brat Juraj s manželkou Jozefkou a synom Jankom, brat Dominik s dcérou.?.. Pavel Rochus,...?, brat Alojz s najmladšou sestrou Jozefkou,...?, brat Jožko s dcérou......dievčence Helenka a Darinka.  

______________________________________________________________________________________