sobota 18. júla 2020

Zopár rýmov z chotára


      Zlatá Nová Baňa.


Možno v strede alebo na samom konci sveta.
Kde jeden potok s druhým sa prepletá,
v samotnom venci slovenských hôr,
kde rastú duby, smreky, bôr.
Stojí možno už od nepamäti,
mestečko slávne, kde žijú otcovia, mami a ich deti.
História slávna z neho dýcha,
Tú pretkala, bieda útlak i svetská pýcha.
Veď kedysi tu len drevorubači a pastieri žili,
V drevených domčekoch pod slamou sa krčili.
Na obed chlieb, zemiak či kúsok z jablka
a v horúcom lete, píli studenú vodu z potoka.
A raz sa tak stalo, že na dne hlineného hrnka,
uvideli trblietať sa malé, zlaté zrnká.
Čím častejšie ľadovú vodu načierali,
tým väčšie zlatinky zo dna nádob vyberali.
Ako hviezdičke sa trblietali v čistej vode,
A oni začali snívať o lepšom živote.
V jedno ráno, s nazbieraným zlatom,
zašli priamo za opátom.
Ten ich s vďačným srdcom príma
a povolí im stavbu rudného mlyna.
Od tej chvíle neživý už našich predkov pôda,
ale zlato, čo priniesla zlatonosná voda.

Šírym svetom rozniesol sa chýr o rýdzom zlate,
prichádzali ku nám zlatokopi v snehu, prachu, blate.
Každý vzdával hold tomuto miestu,
od Viedni, či od Budína poznal ku nám cestu.
Hundštosiari, rumpálnici, samozrejme ťažiari,
vynášači, triediči a čo najviac haviari.
Najprv ťažia drahé kovy na povrchu zemskom,
veľký úspech premenil hneď osadu na mesto.
Potom, keď už vyzbierali zlaté bliskáče,
vzali do rúk hámer, skáč aj kované krompáče.
Štôlne, šachty hĺbiť začli do matičky zeme,
o bohatstve sníva vekmi, to človeče plemä.




Lenže zlato malo rado mocných,
a haviar zostal stáročia chudobný.
Kladivko a želiezko bral do ruky,
v hlbokom podzemí znášal každodenné muky.
Vynášal rudu v koši na halmy
potom sa drvila pod stupami.
V hutách už tavič vzal si ju do laty,
vytavil z kameňa drahé karáty.


Ej zlatíčko, zlatko, ako sa len ligoce! Kto ho drží v rukách, šťastím sa chychoce.
Aj cisár vo Viedni radosť mal vždy veľkú, keď prišla zásielka zlatá z Königsbergu.
Ej zlatíčko, zlato ako sa len jagá!
Chcel ho držať cisár pán aj  turecký aga.
Šípy, šable lietali, krížom ponad mesto, haviari ho bránili takmer rokov dvesto.
Ej zlatíčko, zlatko, koľká z teba pýcha!
Kto ho k sebe zahŕňa,
obyčajne peklom dýcha.
Preto ani Pán  nepozeral dlho na tie hody,
a razom rozbúril všetky spodné vody.
Nikto veru  nečakal že sa tak stane,
že voda zaplaví novobanské bane.

Skúšali tu ľudia rôzne kumšty,
nepomohli vedrá, gáple ani štangenkunsti.
A keď prišla pre techniku nová éra,
Prišiel ku nám ohňový stroj od Pottera.
Ten budil haviarom nádeje,
že vodu z našich baní vyleje.
lenže čo ako sa snažil,
novobanské baníctvo nezachránil.



A zrázu sa vytratili ľudia zlata chtiví,
zostal tu žiť len človek poctivý.
Tu pod Hájom žije šťastný,
ale to je možno téma do inej básni.
Tak tu sa končí náš dejepis v skratke,
alebo o tom, že šťastia býva často vratké.
Alebo to bolo o našich otcoch, čo stáročia tu žili,
že sa budeme mať lepšie, možno v duchu snili.
Nebuďme však smutný a nevešajme hlavu,
ale vzdajme úctu baníckemu stavu!







     Sviečka pre starkú


Zapálim ti sviečku starká,
tu v tichúčku smutnej stráni,
sem chodila si za svojimi.
S modlitbičkou ,,Anjel pána“,
vždy po omši po žehnaní.

Zapálim ti sviečku starká,
tu v tichúčku pod lipami.
Tak si si to vtedy priala.
Pamätáš? V ten tichý večer po modlení?
Nechcel som ti veriť, že nebudeš tu navždy s nami.

Zapálim ti sviečku starká,
tys detstva môjho spomienka.
Ty bránila si kaď hanili,
a chránila pred trestami.
Ty hojila si keď bolelo,
na duši, či kolienka.

Pamätáš sa starká, keď som sa hral na vojaka?
A zničil som ti záhon, taký krásny ľaliový?
Ty s úsmevom si povedala: to nič vnúčik,
zajtra spolu vysadíme kríček nový...
A rozbil som ti prakom vázu! tak!
Ona nebola až taká stará a dopraskaná však?


Ostrovček pokoja v rozbúrenom mori,
horská lúčka po celý rok zakvitnutá.
Modlitba každodenná. To za deti, starkého
či za nás, za vnúčatá.

Ak raz príde ťažko, to vraj býva,
rozbehnem sa k tebe starká do chotára!
A s chlebíkom to teplé mliečko,
budem trebárs piť aj zo žochtára.

Rozbehnem sa k tebe starká
do domčeku pod gaštanom.
Tam zasnívam si o makovníkoch,
čaji z lipky, o sirupe malinovom.

Rozbehnem sa k tebe starká,
načerpať z tej tvojej lásky.
Aby som ju mohol dávať svojim,
keď ostriebria mi vlásky.

Rok po rôčku, deň po dníčku
tak nám ten čas letí..
Ešte včera som tvoj vnúčik,
dnes už otcom svojich detí.
A čo zajtra?
Zajtra ten môj vnúčik príde
na tento svet. A potom spolu,
možno nechtiac, odtrhneme ľaliový kvet
a zájdeme si  tam:
Do tichúčka smutnej stráni,
s modlitbičkou Anjel pána,
Vždy po omši, po žehnaní.




 Isaac Potter.

Vážené dámy a vážení páni.
Rozpoviem Vám príbeh dávny,
ako sme sa stali mestom slávnym.
Nuž Konigsberg sa mesto vtedy volalo
a poväčšine čo tu žilo tak zlato kopalo.
Baníci prekopali na skrz rodnú hrudu
a na povrch  vynášali zlatonosnú rudu.
Ale čím kopali hlbšie, do kamennej pôdy
tým sa viac lievalo do banských čižiem vody.
Jeden po druhom pribúdali vodné pramene
a baníci vynášali vedrá a nie zlaté kamene.
Keď už nestačili ani gáple na čerpanie vody,
napísali veľký dopis cisárovi.
Karol VI. okamžite zvolal dvornú radu,
ako veľký reformátor, vsadil na krv mladú.
Jozef Emanuel Fischer z erlachu,
 bol poverený venovať sa vodnému poplachu.
Ten oslovil všetky známe mená,
až narazil na Tomasa Newcomena.
Vynálezca, ktorého sa všetci boja,
vraj on vymyslel pekelného stroja.
Čerpací stroj čo pobúril učeneckú sféru,
používal na svoj pohon atmosféru.
Oheň a voda čo sa od večnosti vadili
sa zrazu v jednom stroji zladili.
Stroj nežiadal na prácu ani kone ani voly,
tie sa kľudne mohli pásť na erárnom poli.
Fischer ihneď obliekol si teplý kabát vestu,
zbalil kufre do Anglicka na služobnú cestu.
Tam stroj razom poobzeral z jednej druhej strany,
po večeroch preštudoval od mašiny plány.
Z pary vzniká atmosféra
dozvedel sa od Pottera,
mladučkého konštruktéra.
Fischer najprv nepochopil všetky nové veci,
preto Izáka Pottera pozval na pol deci.
Tam do noci premýšľali  a kreslili plány,
akú postavia mašinu u nás v Novej Bani.
Od Anglicka hrkoce k nám veľký koč i kára,
vo Viedni sa stavia na reč u cisára pána.
Cisárovi zradia plány ako pôjdu na to,
ten si hneď pomedil ruky na to naše zlato.

A potom už šťastne prišli, sem do nášho mesta,
Potter trochu šomral že to bola priďaleká cesta.
Ráno zašli na radnicu, navštíviť vedenie,
zároveň aj na stavebné pýtať povolenie.
Richtár ihneď zabezpečil drevo ba aj kameň,
aby čím skôr pracovala mašina na plameň.
Aj haviari  pomáhali ohňový stroj stavať,
tešili sa že zas môžu na Althandli fárať.
Na cylinder odlievali Bystričania kovy,
na ďalší rok v januári  bo luž stroj hotový.
Biely oblak povzniesol sa krížom ponad mesto,
hneď prvý deň vytiahol stroj kíblov asi dvesto.
Zo Štiavnice na obhliadku prišla banská vrchnosť,
či sa jedná o figliarstvo a či o budúcnosťou.
V ten deň bola v meste veľká sláva,
aj Pottera na druhý deň zabolela hlava.
A tak stroj odvodňoval na Althandli šachtu,
pritiahol aj zvedavcov k nám učencov aj šľachtu.
Ohňový stroj ťahal z útrob zeme spodnej vody  more,
veľká sláva pre Konigsberg na cisárskom dvore.
Tu sa končí príbeh dejín slávy nášho mesta,
možno návod kadiaľ má viesť pre turistov cesta.
Tak na záver zdravím Zdar Boh, dobre sa tu majte.
Príbeh slávny, pre budúcnosť v srdciach uchovajte.













   Od Logajov huncúti

Nech sa neurazí niekto že toto vytáram
ale na pretras prišli verše z nášho chotára.
Predsa len nech to všetci vedia ,
že tam žili všetko dobrý susedia.
Ej veru tí mali radi srandu
a preto každý poznal túto bandu.
Nie neboli tam žiadni kohúti,
boli to jednoducho huncúti.
Stalo sa to vtedy, vo fašiangovom čase,
priamo na ulici Logajstrasse.
(Takýto názov jej vybrali zo všetkých mien,
ale prečo? To neviem.
Nuž bývali o víkende tu také zvyky,
prehadzovať štamperlíky.
Vždy sa vypilo nejaké to deci,
ale na to kašlime a poďme rovno k veci..)

Raz si takto večer spolu,
sadli susedia k jednému stolu..
Jeden sused  ľúbil makovník,
a ten druhý bol zas poľovník.
A hneď ako fľašu načal,
rozprávanie takto začal.
Vždy, keď sa sneh natrúsi,
chodia ku vám srny zo tri kusy.
Videl som im v snehu stopy,
Vyťahujú seno z kopy.
Až do rána sa v ňom hostia,
veru sú to neželaný hostia.
Strelil by som z poza plota,
Bola by v guláši dobrota.
Blíži sa veru fašiangový čas,
navaríme gulášiku zas..
K tomu vínka ako vlani,
rozídeme sa až na svitaní…
A do obeda nás budú bolieť hlavy,
ej to by bolo zasa zábavy.
Lenže susedovi prišlo srnca ľúto,
nosili by srnky za ním smútok.
Vedel, že pri kope býva veselo,
ale nikdy mu to vážne nevadilo.




Na druhý deň, keď ráno vstal,
 popod fúz sa pousmial
 a celý deň v dielni čosi majstroval.
Veru sa poriadne natrápil,
kým z kartónu vystrihol srňacie atrapy.
Namaľoval oči, každý kraj,
no vyzerali fakt, naozaj.
Potichu vo večernom chlade,
postavil srnky na záhrade.
Priamo ako ťahajú z kopy sená,
nachystaná pre divadlo scéna.
 V studený večer, po zaznení tónu,
zavolal susedovi z telefónu.
Vážnym tónom podal správu,
že už prežúvavce hryzú suchú trávu.
Ten už bol celkom na odchode,
sedel ešte s novinami na záchode.
Ihneď lovec skočil z misy,
húta, kde mu flinta visí.
Nohavice na pol zadku,
beží krížom cez záhradku.
Pri plote sa celý skrčí,
iba hlaveň z plotu trčí.
Nabije vyleštenú pušku,
roháča zoberie na mušku..
Netreba však váhať veľa,
zaznela rana ako z delá.
V tichučkým šere veľká zmena,
krajom zniesla sa hlasná ozvena.
Razom  druhú ranu báši,
už ho vidí, ako varí sa v guláši.
Už sa počul, ako sa s úlovkom chvasce,
ešte netušil, že sa chytil do pasce.





Veru čosi tu lovcovi nehrá,
v ovzduší chystá sa prehra.
Lebo srnec, hoc diery mal z patróna,
nepadol, pretože bol z kartóna.
Aj srny stáli v nemom tanci,
z materiálu vyrobenom v Harmanci.
Už mu došla na rozum pravda holá,
že niekto si urobil z človeka vola.
Ešte chvíľu čupí v chládku,
videl by sa radšej v zadku.
Nuž veru s úlovku sa nepotešil,
ale na suseda preukrutne zahrešil.
Cítil ako mu ktosi dušu strýznil,
a z úst sa sypali už len vulgarizmy.


 Ale pretože susedia neboli žiadni kohúti,
fľaštička im po čase opäť spolu hlavy zamúti.
V záhrade striedali sa senné kopy
a roky zacelili ranám stopy,
Opäť zmierili sa staré vrany,
ale na pomstu v tieni, kovali sa plány.
Až raz keď lovec päťdesiatku  slávil,
zvolal všetkých na oslavy.
Tak aj sused čítal z karty,
pozvaný je na  jubilejnú párty.
Rýchlo učesal si rozcuchaný hlavu,
kráčal s fľaškou na oslavu.


Keď doznel prípitok a živio pieseň,
začal rozvoniavať vyprážaný rezeň.
Prílohu zo zemiakov napiekli,
každému už slinky tiekli.
Všetci tak blízky v rodinnom kruhu,
hľadel každý na obsluhu.
No kde sú tak dlho? čo tam toľko robia?
Veď v bruchách sa nám muzikanti množia.
Ale potom už nastalo to pravé,
nosil sa rezeň vyprážaný v trojobale.
Tej najväčší pristál priamo pred susedom,
vyzeral chutne ako natrený medom.
Veľký ako somárova tvár,
sused sa cítil, ako pred obedom kráľ..
Hrdo vzal príbor do ruky,
mienil zahnať hladové muky.
Hodil ešte očkom dookola,
či ho nesleduje ktosi spoza stola.
Netušil, že niekto sa tešil tomuto stretu,
kto pripravil bojové pole na odvetu.

Sused sa už viac neobzeral,
a rýchlo do rezňa zarezal..
Vyzeral dobre no vnútro mal zlé,
nožík sa nedostal viac ako pod prézle.
Už sa sused začína potiť,
rezeň sa jednoducho nedá prekrojiť.
Čo sa to deje Božia matko,
ostatný krájajú do rezňa hladko..
Skúsim ešte raz a z druhej strany,
na bojovom poli už zbiehajú sa vrany.
Zapojí do rezu všetky sily,
nožíkom v ruke, mäso píli.
Čo mi to za rezeň pripravili,
vyzerá to, akoby tvrdý kartón vypražili..





V tom zakričal Jubilant v nálade,
že je to mäso, čo strelil vtedy,
 u neho v záhrade.
Zo srnca, čo hrýzol suchú trávu,
odkrojil kúsok pre neho na oslavu.
Tak to je drzosť, koniec, hnev a hanba,
susedovi ovisla spodná gamba.
Čo si to ku mne dovolil,
že ma takto pred všetkými zneuctili?
Odutý sused vstal od stola,
nebude robiť pre všetkých zo seba vola.
Nečakane domou sa poberá
Za úsmevu prítomných zamieril ku dverám..
Kam to bratku mieriš?
Sme si jedna jedna nemyslíš?
Zvolal lovec na ceste,
keď sused kráčal domov vo veste.
Ten však začal ešte bežať,
potreboval ťažkú ujmu  odležať.
Ale pred domom svoju hrdosť zlomil
remízu si uvedomil.
Prestal razom nadávať a kliať
začal sa nad celým príbehom smiať.
Ochladil razom horúcu hlavu,
vrátil sa naspäť na oslavu.
Až do rána spolu sa bavili,
kto komu a akú lumpáreň spravili.
Pretože títo susedia neboli žiadni kohúti,
boli to jednoducho logajovský huncúti.




 Moriak opilec..

Tetka Rózka žila na gazdovskom dvore,
Od svitu do mrku, vždy mala roboty more.
Mnohí však tej skutočnosti neveria,
že chovala kravičku, prasiatko a všetko čo je od peria.
Štyri sliepky, biele husky aj pekinské kačičky,
a pri plote vŕzgotali perličky.
Za humnom v jej zadnom dvorku,
chovala ešte moriaka a starú morku.
Pod starým smrekom, čo až k zemi visela mu čačina,
a tu sa morčací príbeh začína.
Na vrchole svojho života,
prepadla morku akási clivota.
Od samého rána zvláštne čudá stvára,
tetka jej preto prísne dohovára.
Nuž vyhnúť sa chce jej ponuke,
veď je už stará no a po záruke.
Proste chce dať morka všetkým vedieť,
že na vajciach mieni sedieť.
Nepomohla ani vodná sprcha,
len si svoje hudie.. mrcha.
Gazdiná sa preto na ňu zlostí,
a podloží ju teda len z milosti.
V drevenej bedni s rožnou slamou,
chce byť morka opäť mamou.


Keď jej 15 vajec podkládla,
hneď ich morka prisadla.
Na hniezde sa sliepka hrdí,
na pohyb v okolí hneď sa srdí.
Ale celým časom žrať nechodí,
iba čaká kedy sa čo narodí.
Vody napiť ani kvapku,
nevypila už od piatku.
Preto sa tak stalo v prieky,
zaspala morka na hniezde, na veky.



Razom zdochla chudinka,
konštatuje gazdinka.
Rýchlo ešte alpou šuchá,
no tá je už nemá, hluchá.
Pár dní mohla ešte požiť,
a svoj pohreb tak odložiť.
Veď sa prvé vajce kľuje,
škrupinka sa odlupuje.
Tetka kričí volá ráta,
pokoleniu hrozí strata.
Už sa zima k hniezdu tiahne,
Verí, že sa drobizg nevyliahne.
A tak tetka rečou vtáka,
obracia sa na moriaka.
Dobrú krmu zaručene sľubuje,
no ten sa len naparuje.
Na vajkách sedieť hneď sa zlostí,
utrpel by na vážnosti.
Ihneď razom konať treba,
tetka vezme pálenku a kus chleba.
A tak moriak napriek tlakom,
stal sa na čas závislákom.
Nemal na to vôbec slinu,
musel užiť medicínu.
Zaspal ihneď od krajca,
Vložila ho neboráka na vajcia.

Tam spal moriak hlavou dole,
naložený v alkohole.
Pravidelné dostal dávky,
bez reptania, bez nadávky.
Tri dni z neho rumy tiahli,
kým sa kury nevyliahli.
Vyšli všetky z popod vtáka,
čo mu tiahlo zo zobáka.
Je to pravda, to  mi verte,
tieto slová vážne berte.
Že ten moriak v ulici,
vytriezvel po opici.
Potom týždeň v obore,
motalo ho po dvore.
Ale otázky mu v hlave ležia,
prečo kury za ním bežia...




Natiahnutá lavica..

Od Hrona k nám do mesta,
Kľukatí sa hlavná cesta.
Okolo nej domky stoja,
na námestí sa vôkol roja
Z nich najväčšia parádnica
je od pradávna, naša radnica.
Tá pamätá na zlaté časy,
i na vojny, útlak a vládne chasy.
Na námestí si hrdo stojí,
zvon sa hlási po okolí.
Príbehy nám z veľkej cnosti,
rozpovie z jej minulosti.
Hneď úsmevný v sebe hľadá,
Keď sídlila v nej mestská rada.
Keď na riadení správy,
sedeli v nej múdre hlavy.
Nuž podľa dávnych spôsobov
bol richtár najvážnejšou osobou.
Sedával vždy na dubovom stolci,
za vrch stolom na pokrovci.
Aj všetkých členov mestskej rady,
zvelebovať musel každý.
Tí, na riadenie nášho mesta,
zasa na lavici mali miesta.
Z tadiaľ hlásia svoje rady.
múdrosti, bludy a večné zvady.
Keď zamrzli okná na radnici,
prišli všetci v hrubej kabanici.
Teplý kabát, pod ním vesta,
na lavicu sa nezmestia.
Tlačia svoje tlsté zadky,
no sedací predmet krátky.
Každý šomre na to gesto,
veď včera tu mal každý miesto.
Keď na lavicu všetci sadli,
tí na kraji na zem spadli.
A tak riešia ďalšiu zvadu,
kto rozrieši tú záhadu.



        Na lavici našli vinu,
stiahla sa pre veľkú zimu.
A tak najmúdrejší ihneď zvolá,
natiahnuť ju treba znova.
Ťahajú lavicu na všetky smery,
natiahnu ju, v to každý verí.
Na svoju stranu ťahá každý,
natiahnutá už zostane navždy.
Došli im takmer všetky sily,
zapotia sa ako by sa bili.
Prestali ťahať vlhké dlane
a líca im horia ako plameň.
Zostalo z tej driny poriadne horúce,
orosil sa kabát vesta aj onuce.
Na stene visí veľký vešiak,
zrazu naň každý kabát vešia.
Odložia na háčik kabát vestu,
prichodia svorne ku svojmu miestu.
Povel znie sadnúť, chytrák velí,
na lavicu zasadnú iba v košeli.
Zavŕzga pod nimi doska lata,
zasadli radný bez kabáta.
Už každý stíchol šomrať prestal,
na lavici zrazu každý má miesta.
Iba si jeden druhému šušká,
Natiahnuť lavicu bola fuška.
Že sme mi múdri, o tom niet reči,
veď sme si sadli na lávku všetci.
Spokojne vládli naďalej svetu,
na múdre veci mali diétu.
Tak každú zimu spolu sa hriali,
kabáty z vešiaka ticho sa smiali.
Príbeh je dávny pošepne radnica,
v miestnosti stojí ešte tá ľavica.
Opustená smutná na duši skleslá,
bo politici ťahajú dnes iba kreslá.
Fakt je to pravda raz to tak stalo,
natiahlo lavicu to čo nám vládlo.
Nie je vždy pravda o fľašu rumu,
že viacej hláv má  viacej rozumu.
Ej veru známi sme v okolí občania,
veď lavicu natiahnuť to dokážu len bančania.

  Potrestaný môže byť do špiku kosti,
 kto by hľadal s ľavicou dnešné súvislosti.






To ockove životné jubileum..


  Ľudský život ako rieka,
rok po rôčku do nej vteká.
A v šírom svete nenájdeš takých síl,
čo by si ju aspoň na chvíľočku zastavil.

 Do spomienok z detstva
unesie ťa vetríček
Ako farebný lístok z jesene
na záhrbský chodníček

Ó bezstarostné detstva časy
kam len zašli!
Keď na kalvárskych lúkach
bosonohý chlapci spolu kravky pásli.

Detské hry, smiech a krik
ako chutí maslo na chlebe!
Tak voňalo si detstvo huncútstvami,
ako zemiačiky v pahrebe.

Ale prišla vojna, ľudia proti sebe stáli
a mamičky so strachom a s ružencami zaspávali.
Ťažké časy, čierna mláka
ale ty si prvý cukrík dostal vtedy od vojaka.

Prešla doba a nad krajinou iná vrana letí.
Otcovia čo vzácne mali,
po komôrkach ukrývali,
možno preto aby ľahšie vychovali deti.



Ale žiť ďalej bolo treba.
do kapsy slaninky a kus chleba.
S otcom chodieval si na pole
aby bolo čo dať sliepkam, kravke
aj prasiatku vo dvore.


A tak ako každý deň:
domov sa ponáhľať zo školy,
do noci pomáhať na roly
a keď už očká ťahali baránkov z oblohy
no kde to ešte domáce úlohy.

Prišla jeseň spustli polia,
otecko vozieval jabĺčka do pódolia.
Maminka vajíčka či tvaroh speňaží,
to chlapcom na kabát, ešte skôr ako nasneží.

Od Inovca prišla zima, taká čo štípe v tvári
a všetci mladý šmýkali sa na močiari.
Krátky dotyk nemé viečka
a ty si prvé meno vpísal do srdiečka


Prišli prvé lásky, sklamania,
trápenia aké mávajú len mladý.
Koľko že len hviezd žiarilo,
keď kráčal si ku mamke na vohľady?

A potom si zapadol v kolobehu života,
rodina, práca a príroda.
Iba občasný vetrík narušil,
tie slnečné dni, čo hriali na duši.

Cestičkou kráčaš a hoc by si aj blúdil,
v láske navždy s tou, ktorej si to sľúbil.
A hoc by aj slnko zapadalo na duši,
veď sú tu vnúčatá! To srdce vždy rozbúši.


Nech každý deň je trochu iný,
v ňom ranné zore farby jarabiny
a vetrík spískne ti tú známu pieseň,
Tak nech je krásna tvoja jeseň.

Preto prajeme ti ocko náš, ešte dlhé roky,
nech pán žehná tvoje kroky.
A skôr ako si tu všetci pripijeme
 za tvoju lásku ti zo srdca ďakujeme.

Veď ľudský život je ako rieka...
Rok po rôčku do nej vteká
či všedný deň a či krásny sviatok,
či päťdesiat máš a či siedmi desiatok.




      Osi kámošky...


Ku lazu, ďaleko od mesta,
kľukatí sa prašná cesta.
Na konci sveta rad postarších domov,
cez leto im tieni pár košatých stromov.
Iba jeden domček opodiaľ trčí,
kto staval ho, chcel bývať na návrší.
Vôkol domu lán zbožia a kosná lúka,
uprostred nej krava, čo po celý deň húka.
V tom domčeku žil Jožko Stružlinka
a jeho dobrá žienka Madlenka.
A tu začína príbeh možno smiešny,
čo zapríčinil tento človek hriešny.


 Jožko nemal v ten deň  žiadnej fušky,

rozhodol sa zbierať napadané hrušky.
Kráča k stromu s vedrom bosý,
zabudol že maškrtia už na nich osy.
Ako sa tak šmatle bosý v tráve,
zacíti na palci žihadlo bodavé.
V tej chvíli udiali sa hrozitánske veci,
Jožko tancuje ako na rozpálenej peci.
pichajú votrelca odpredu odzadu,
ten dvíha kolená vysoko pod bradu.
V kuchyni leží náš Jozef bez nálady,
gazdiná prikladá na rany obklady.
Na tele páli ho každá rana bodná,
vtedy mu napadlo len tak pozrieť sa z okna.
vypúli očiská naježí sa hlava.


v Jožovom jačmeni susedova krava.
Pasie sa kravička maškrtne hoduje,
tam podľa chuti krížom pochoduje.
Takto sa to ďalej nedá!
Zahromží Jozef na suseda.
V starej paši sa pásť nechce
a sused sa tomu chechce.

Beží Jozef von do dvora,
že nahucká psa Hektora.
Ten však leží v chládku v búde
a nemieni byť s kravou v súde.
Kde je palica dáka,
nech hneď vytrestám darebáka.

A tak jeho silou hnevu hnaný
zastavia ho razom osné rany.
Pália členky, zadok aj kolienka,
ale v hlave sa mu zrodí na pomstu myšlienka.
Neverné psisko, strážiť chce len v noci,
s osami podpíšem zmluvu o pomoci.
Aj bolesť pichľavá razom sa pominie
keď Jožo spomenie na osy v komíne.
Hniezdočko guľaté od spodku prelepí
a nožíkom zo škribli razom ho odlepí.
Tichučkým krokom vkráda sa ku krave,
ona sa venuje chutnučkej potrave.
Zodvihne jej chvost a priloží osiu guľku,
ona chvost pritlačí  rozpučí marhuľku.
Zahučí kravisko prežalostným revom,
akoby stretla sa z vyhladnutým levom.


Vyskočí do vzduchu, vie už o jej vine,
skákavým pohybom mieri k domovine.
Čože sa jej stalo kričí z dvora ktosi
však z popod jej chvosta vyletujú osy.
Cez drevené ploty do dvora sa valí,
gazdu aj s gazdinou razom na zem zvalí.
Zamieri ku chlievom, sliepky kričia rata,
v maštali prerazí uzavreté vráta.
Celý deň kravička hučí v smutnom tóne,
poštípaný zadok chladí na betóne.

Neskôr sa susedia spolu pomerili,
gazda aj s gazdinou ohradník kúpili.
Aj Jozef učinil veľmi pekné gesto,
osy na povale mali čestné miesto.
Ku hniezdu nosieval tie najsladšie hrušky,
na stráženie domu, brali u neho fušky.
Jožka stružlinku spoznali ste všetci,
rozporával ten príbeh často pri pol deci.
Ak to bolo kruté, neberte ma v zlosti,
veď som len rýmoval podľa skutočnosti.






   Cestička k domovu...


Cestička cestičiek.
Každá vedie niekam,
iba jedna z nich je iná,
tá, čo vonia domovom
ako dúška materina.

Chodníček chodníčkov.
Len jeden zaháňa mi smútky
keď kráčam domov,
kvitnú na ňom nezábudky.

A na orbite stále tie isté hviezdy
ako vtedy keď ukrýval som
svoje plány do súhvezdí.
Iba občas žmurknú
a po stáročia nemo stoja,
len čas je tu kolo stroja...

Ó ako mi vždy chýbaš, domovina moja...
Rodný dom tam u nás pod horami
a v ňom mama čo vždy vonia zákuskami.
Dvor, šopka, vzadu malý sad a otcove:
 vitaj chlapec! Už si doma?
No to som rád...

Na dvore vždy z jari kvitne hruška
a cez leto muškát, ten zdobí všetky okenice
a pri plote tie najkrajšie slnečnice.

Tie kvetinky sú ako ty, drahá mama.
Vstávali vždy s tebou včasne zrána.
Rozkvitali v slnku, v búrke, v daždi
ako vonia neha, cit a láska,
to ukryl som si navždy.

A každý deň v tej istej piesni:
To či už nasypať sliepočkám,
upratať po dome, navariť obed
a v záhradke okopávať do jeseni.

Bez únavy, bez reptania.
Vždy úsmevom vyzdobíš si tvár,
no viem, že spojený je s trápeniami,
ktoré v batôžteku nosievaš si pred oltár.

Pokora, skromnosť a pokoja riečka.
Rôčky tie sa šuchli, ako na ruženci zrniečka.
A naše detstvo? Trblietavé poklady
v hlinenom hrnku...
Ranný opar dolu nad Pohroním,
tak rýchlo rozplynul sa v poludňajšom slnku.

Ako lístky rozfúkal nás život,
 za rodné vrátka.
Tak  sme sa rozišli mamička, keď nastal čas,
ako od sliepočky kuriatka.

Len na orbite stále tie isté hviezdy.
V nekonečných diaľkach po stáročia nemo stoja...
ten čas je  tu kolo stroja...
...Ó ako mi vždy chýbaš domovina moja.






Starohutský majster sklár...

Vážené dámy, tety, milé ženičky,
nakupujte zo skla fľaše, poháre či skleničky.
Prinášam vám samé dobré veci,
vytavené priamo v sklárskej peci.
A tu na chrbte z drevenej škatule,
kúpte že si chlapi kúpte sklenené tabule.
Na okná, či na dvere,
kto prvý príde ten isto zoberie.
Veď stane sa že čosi sa rozbije,
o kvalitný tovar každý sa pobije.
Preto neváhajte už ani chvíľu,
dnes som tu a zajtra ďalej o jednu míľu.
Od dedinky po dedinku s nákladom prechádzam,
a sklenený tovar dobrým ľuďom popredávam.

Ej však plnú nošu mi naložlili tí naši sklári,
aby ich šikovnosť bola známa aj v cudzom chotári.
A tak svetom prejdem všetky kúty,
robiť dobré meno majstrom zo Starej Huty.
Že neviete kde to leží?
Nech každý ku nám do Königsbergu beží.
Od mesta na ľavo po potoku hore,
V uzučkej dolinke v inoveckej hore.
Od nepamäti tam malá skláreň stála,
Skupinka sklárov zo Saska ju zakladala.
Najsamprv z nich Michal do doliny zašiel,
kvalitný kremeň, v bukovej hore pri potoku našiel.
Za krátko podpísal s úradníkmi zmluvu,
aby neutrpel pred svetom pomluvu.





Do roka, do dňa a možno do hodiny,
Prišli do doliny bývať sklárske rodiny.
Šály, Štuler, Horniakovci,
Müller, Bartoš, Medveďovci.
Tieto všetky známe mená,
boli sklárskeho plemená.
Posiali sa strmé kopce,
ako hríby vyrastali na nich domce.
Uprostred nich sklárska huta,
začínala prácu spevom kohúta.

Najprv sa doviezol kremenec povoziami,
potom sa podrvil na piesok pod stupami.
V okolitých lesoch pálili sa dreva fúry,
bukový popol bol súčasť sklárskej receptúry.

Z neho sa v kotly potaš navarila,
aby ruda v pernici skôr sa roztavila.
No a potom keď už šľahal plameň v peci,
fúkačkámi vytáčali samé pekné veci.
Poháriky, vázy, sklenice,
posielali na jarmok do Bystrice.
Skúmavky, banky či rétory,
objednávky zo štiavnickej komory.
A sklené tabule čo balili do bední?
putovali Sedmohradskom, do Budína, do Viedni.

Hej, hej starohutský skláru,
nemal si ty na okolí páru.
Kameň si na krištáľ pretavil,
svoju skláreň do ďaleka preslávil.
Do úmoru a v pote si sa nadrel,
nech je potrestaný ten, kto skláreň zavrel.
Ten kto nevystaval pomník na slávu,
a rukám tvojím veniec na oslavu.
Hehéj starohutské legendy,
kto z vás vezme hutu do árendy?
Kto z vás rozohní sklárenské pernice?
Kto vylúdi z krištáľu k prípitku sklenice.
Pominul sa veru sklársky chlebík,
a krištáľové zostali len hviezdy na večernom nebi.
A vychladnutú pec, čo stojí kdesi v kúte,
možno rozohrialo zopár veršov o Starej Hute.








Starý mládenec Fero.

Od mesta ako had sa cesta plazí,
zákrutami k nám, na štálanské lazy.
Hospodárske domky, pri nich sad a malé polia,
roztrúsené po kopčekoch do okolia.
Skromne si tu ľudia žijú a sú rôznej povahy.
Ani ženy ani muži nemajú väčšej prevahy.
Dobráci i ušomranci, prajníci i lakomci,
vdovci, panny, junáci a tiež starý mládenci.
Že sú jedna rodina je istá vec, tamten je tomu kmotor,
tá zas je jej krsná a ten je jeho bratranec.
Tak ako vravím, žije tu skrátka každá kosť,
a čo spoločná, je ich pracovitosť.

No ale teraz mi dovoľte páni a vážené dámy,
rozpovedať jeden príbeh dávny.
Čo sa kedysi tu na Štáloch stal,
o tom mi raz môj strýko rozprával.
Poď starou horou, kde sa každý chodiť bál,
kedysi ošarpaný domček stál.
Obrástli ho vôkol šípky, trnky, černice,
a na dome poobhrízal červík okenice.
V tom domčeku a to bola známa vec,
žíl všetkým známy Fero, starý mládenec.
Veď nosil všetky jeho znaky,
ušomraný, lakomý a nohavice na traky.
Veľké brucho, zarastená hlava celá strapatá,
na kolene kockovaná záplata.
Každý sa smial z jeho červeného nosa
a z domu, v ktorom bola večná kosa.
Na robotu sa vždy cítil prislabý
ale pri pálenke ako silák z Oravy.
Minúť korunu? to radšej živoril ohlade,
sýtilo ho len ovocie v záhrade.
Dobré sorty na kšeft predal,
ako vravím, niečo i sám pozjedal
a ostatnú všetkú ovocnú masu,
pomlel rovno do súdka do kvasu.
Na pálenku na trúnok,
aby zahnal v sebe sklamania či zármutok.



Ale prišiel rok keď jarnej prírode,
pán Boh nepožehnal na úrode.
Keď v neskorom májovom mraze,
čo zarodilo spadlo na zem.
A tak mrazivá pliaga krajom prešla,
len susedove slivky akoby nenašla.
Kým vo Ferovom sade žiadne plody,
tu sa konáre prehýbali od úrody.
Keď sa zahľadel na susedovu ringlotu
Ihneď chytal z toho na čele teplotu.
Nenaplní veru svoje bedne
a hrozilo, že aj nos vybledne.
Že zarodia stromy bol si istý,
teraz puká od závisti.
Šomre, hromží na všetky strany,
pritom v duchu splieta tajné plány.
Veď sused je už starý, bez pomoci,
oberie mu slivky v noci.
A tak, po západe, keď všetko spalo,
čo si sa ku slivkám  prikrádalo.
Všade je ticho, len sova húka,
votrelec slivky do vedra súka.
Vláči ich potichu vysýpa do suda,
vedro za vedierkom do kadi pribúda.
A skôr ako zažiarili ranné zore,
už boli slivky vo Ferovom dvore.
Tešil sa, šepkal tichučkým hlasom,
rozprával sa tajne so svojím kvasom.
Sused sa čuduje že sliviek nieto?
Fero sa zatváril ako vždy sväto.

Keď sadla jeseň na kopanice,
dal zaviesť kvas do pálenice.
Páleničiar sa chytil na robotu vďačne,
hneď zakúril pod kotlom, slivky páliť začne.
Prizerá sa Ferko v kotly sa už varí,
chladič zkvapalňuje drahocenné pary.
Blkoce, šomre prekvasená kaša,
pálenkou plní sa nachystaná fľaša.
A keď už destilka ukončila prácu,
páleničiar žiadal za svoj výkon plácu.
Fero sa nezdráhal, zašomral len tiše,
majstrovi vyplatil korunu na vyše.
Demižónik vložil do veľkého koša,
všetko lanom previazal, bola z neho noša.
Chlipol si len zopár glgov moku,
a potom pridal z rezka do kroku.
Pred očami živil sladkú vidinu,
ako doma v demižóne zníži hladinu.
ako do pálenky zabalí všetky svoje žiale
a na oči založí ružové okuliare.
A opäť bude svet gombička,
červený rumeň rozžiari sa na líčkach.


Cestička točila sa po pri potoku,
pálenôčka žblnkala mu do kroku.
Ako si tak kráča po kamennej ceste,
Čosi sa mu pod nohami zabliskne.
Ihneď preverí tú informáciu,
zastane a zahľadí sa na štáciu.
V tom pohľad vyletí mu ako struna,
Na zemi leží pravá päťkoruna.
Ihneď rozbúcha sa lakomné srdce,
roztrasie aj kolená, bradu i ruce.
Preskúmal pohľadom všetky strany,
či nesledujú jeho počin dáke vrany.
Keď si už bol celkom istý,
že je vzduch na okolí čistý,
zaútočiť! prebehlo mu v mysli.
Ohol svoj chrbát až po samí základ,
zabudol, že na ňom nesie drahý náklad.
Možno že v úväze stala sa chyba,
demižón vykĺzol ako ryba.
Preletel cez hlavu, už je s ním amen,
narazil krehučký priamo na kameň.
Ferovi v tej chvíli vyschli všetky sliny,
sklený obal premenil sa na črepiny.
Víťazne dvíha mincu pravú,
v zapätí chytí si nešťastník hlavu.
Ach ja smoliar čo som to spravil,
že som ja pre mincu pálenku zmárnil.
Nadáva, preklínať na pána Boha,
pálenka zo zeme vzala hneď roha.
Odtiekla nešťastná tak ako stoka,
z cestičky briežkom do potoka.
Fero náš neváhal, do vody skočil,
od hlavy po päty celý sa zmočil.
Pálenô, moje pálenô hádže sa do toku,
Načiera dlaňami do chladného moku.
Načiera rukami, drží vodu v hrsti,
Tá mu však pretečie pomedzi prsty.
Čo som sa natrápil, tešil sa z hodou,
a teraz pálenka splynula s vodou.

A zrazu stojí mokrý na vyprahnutej pláni,
Chce piť vodu z prázdnych dlaní.
Chcel nasýtiť seba s cudzím chlebom,
Nemal však dohodu spísanú s nebom.
Bola to pre Fera chvíľa smutná,
v dlani mu zostala päťkoruna.
V tom dostal do seba hnevnú silu,
šmaril jú do vody: zožer si ju!


  Od vtedy držal sa na poriadku,
nevypil pálenky viac ani kvapku.
Prehodnotil život ten svoj planý
a začal byť po nových zmenách hladný.
Opravil svoj dom, dvor aj pivničku
a do roka si priviedol aj vdovičku.
Svoju chybu susedovi vyznal,
a ku krádeži sliviek sa mu priznal.
Od vtedy šťastie nad jeho domom letí,
vychovali so žienkou párik detí.
A tak zodvihol zo zeme víťazný veniec
a to je už tomuto príbehu koniec.
Poznal ho kedysi celý kraj,
pretože sa vraj,
stal tu na Štáloch, naozaj.









Novobanskí poľovníci..

Novobanskí poľovníci - veselá chasa.
Už sa stroja, mundúr stroja, hurá do lesa.
Patrón, puška, klobúk s páperím,
pod kabátom fľaška s páleným.
Žienky šomrú na tú škodnú,
kde zas má nočnú..

Prvým ránom frčia Árom na okraj lesa.
Šofér zíva, chlapcov kýva, hviždia kolesá.
Zrazu jeleň skočí do cesty,
prudký náraz skráti bolesti.
Lane plačú, chlapi skáču,
to je radosti.

Teplú striešku na postriežku každý buduje.
Doma zlosti, povinnosti, v nej vegetuje.
Čo to počuť medveď sa driape,
to poľovník v postriežke chrápe.
Len psík Bodrík ten to spozná,
keď ide škodná.

Keď na Sedle rástli bedle, mal som v srdci hnev.
Letel v stredu od posedu poľovnícky spev.
Chlapci doma zabudli pušku,
slivovičku vzali na mušku.
Vonku ruju ignorujú, tak prespevujú.

Každý vraví, to bol pravý deň poľovačky.
Cestou domov, robia horou, turistom značky.
Žltá, hnedá, kde tu zelená,
každý chvíľu vábi jeleňa.
Ťažký život spod chodníka je poľovníka.
Po revíri letia chýry medveď sa motá.
Pri chodníčku, leží v kríčku páchnuca hmota.
Bol to medveď, dajme si pozor,
a hneď pošlú lajno na rozbor.
V správe stalo: to čo sralo, hríby zbieralo.



V lese v húšti, čosi šuští večer na mraku.
Ten čo mieri, už neverí svojemu zraku.
Výstrel! Obeť spadla na trávu,
náboj trafil tetkinu kravu.
Strelec fičí, tetka kričí: Basom ti slávu!”

Ženská vrieskať: Nemám mäska, čo dám do hrnca?
Však si vravel, že si trafel na Gupni kanca.
Nie je toto žiadne vec hrozná,
poľovník sa s mäsiarom pozná.
Bravčovinka, divá sviňka, vec je podobná..

A keď príde posledný deň, záver sezóny.
Všetci tvrdia, že minuli všetky patróny.
Každý strelil veľkého kusa, dokonca až brontosaurusa.
Čo mal rohy do oblohy, “ vážne, nesmej sa!”

Novobanskí poľovníci, fašiangovníci.
Odpustite, že Vám kvitne rumeň na líci.
Chceli sme Vás všetkých zabaviť,
neráčte sa preto uraziť.
Dobre sa tu zabávajte a nám lievajte..




      K babičke z Chotára..


Pod horou kamenná cestička,
cez chotár uzučká.
Voňal tam orgován,
V okienkach do korán,
u babičky z chotára,
kvetinke z oltára,
v domčeku pod brezámi.

Často krát v živote vzdialený,
láskou oklamaný.
Vracal sa samotár,
k babičke na chotár.
V búrke či v poladí,
dušičku pohladí,
v domčeku pod brezámi.

Večer keď v posteli usínam,
na detstvo spomínam.
Na krátku rozprávku,
o princeznej zo zámku,
vojaci z polienka,
rozbité kolienka.
V domčeku pod brezámi.

Ak raz to slniečko zapadne,
teplá dlaň vychladne.
Pošlem im prosbičku,
anjelom v nebíčku.
Za babičku z chotára,
kvetinku z oltára,
z domčeka pod brezámi.





      Kde sa podelo
    to kmotrove auto..





Nuž v našom meste žijú rôzne rodiny.
O ich vzťahoch môžeme debatovať celé hodiny.
Jední žijú v harmónii v zlade,
Iný zasa vo vojnovej nálade.
Závistlivci každému len závidia
a hrdáni si na špic nosa nevidia.
Ale vždy to hreje až do kosti,
keď príbuzenstvo nažíva si vo svornosti.
Keď znášajú sa bratia i švagrovci,
 bratranci či kmotrovci.
Dám na to hlavu a rozdám ju lotrom,
ak nenažívajú v zhode kmotor s kmotrom.
Stáva sa, že ženy kmotry, rečami sa kolu,
ale kmotrovia tí vždy musia držať spolu.
Nech predsudky sa vaše ihneď stratia,
poznal som veru dvoch čo nažívali ako bratia.

Jano ten bol stolárom, stĺkal dosky, nábytok,
Imro zasa mäsiarom, štvrtil svine, dobytok.
Žili veru ozaj stále na pomoci,
pripravený vždy aj o polnoci.
Či už pomôcť s uhlím, drevo píliť, ukladať,
preniesť skriňu, bránku novú pozvárať.
A po práci klobáska či slanina
a vo fľaške vždy znížila sa hladina.
Ej veru žili títo dvaja ako bratri,
spolu svorne, tak ako sa patrí.
 nechytili sa veru nikdy za pasy
Pred fašiangom vždy vyrábali spolu klobásy.
Býval to ich veľký sviatok,
V tom roku to vyšlo akurát na piatok.
Už od rána do mlynčeka hádžu kusy mäsa,
a hladina vo fľaške pomaličky klesá.
Keď pomelú, príde na rad korenie,
potom cesnak a nakoniec solenie.
Ej veru kmotre, také klobásy neurobí nik.,
Už len naplniť a poriadne ich zaúdiť.

Keď už plnili posledné zvyšky,
Prevrátili do sebe plné kalíšky.
A po dobrej práci to sa vie,
štrngali si celý večer na zdravie.


Už konečne vstaň z tej postele,
spustila manželka Eva na Imra smele.
Desať hodín bije na veži
a ty tu ako mrcina ležíš.
Včera si sa od kmotra zasa,
vrátil domov zťatý ako prasa.

Nemáš ani trochu hanby,
prevracať kalíšky ponad gamby?
Idú Fašiangy a ja chcem napiecť od cesta,
potrebujem skočiť na nákup do mesta.
Imro sa tváril ako vždy nevinne,
a odtacká sa z izby rovno do kúpeľne.
Do zrkadla smutne hladí
a obraz v ňom skúša ladiť.
V červených očiach v bledej tvári,
 javia sa akési čudné chmáry.
 Roztrasené dlane chladí v studenom toku,
 s večernou opicou púšťa sa do útoku.
Ústami nasaje dobrý liter vody.
 ako len skončili včerajšie hody?
Listuje v pamäti večerné chvíle,
zápisky menia sa na promile.
Ako len som prišiel domov?
zostáva Imrovi veľkou záhadou.

Kde si tak dlho Bože môj milý?
už dávno som mohla byť pešo v Lidli.
Na rýchlo kožák Imro si navliekol,
ponožky na nohy už ťahať nestihol.
Vybieha z domu, pohyb si stráži,
blíži sa za ženou priamo ku garáži.
Otvára vráta na obe strany,
priloží kameňom otvorené brány.
Kde nám je auto? žena zhúkne,
Imro do priestoru prázdneho kukne.
Do všetkých rohov oči guli,
v miestnosti chybuje červený Žiguli.
Kde si dal auto? Bože môj milý?
Vykríkla manželka v osudnej chvíli?
To čo stváraš, už nie je normálne!
A zašomrala na muža čosi vulgárne.
Kde som mala rozum 14. mája,
že som si vzala za muža chumaja.
Ešte v diaľke počuť ako hreší
a odišla do mesta radšej peši.



Imro tam stojí, na duši chradne,
v pamäti prevracia strany prázdne.
O príchode domov ani vety,
stojí tam Imro skrúšený, svätý.
Skočím za kmotrom, auto tam bude!
Parkoval som včera pri psovej búde.
Preberá nohami po tej známej trase,
ku kmotrovi dorazí v rekordnom čase.
Hneď do dvora nakukuje,
či tam jeho auto neparkuje.
 Informáciu vyvážil by v striebre, zlate,
iba dezén nájde otlačený v blate.

Kmotrovi búcha päsťou do dverí,
že on vie o strate naozaj verí.
Že on vyzradí stopu dáku,
o jeho nezvestnom žiguláku.
Nechcel som ťa pustiť, zašomral riadne,
vraj klobásy vezmeš k sebe do údiarne!
Vraj prebehneš na aute uličkou z hora.
zacúvaš žiguli rovno do dvora.
Kmotor môj zle je, trasiem sa celý,
garáž je prázdna, auto je v keli.
Prešiel som ku tebe celej trasy,
nenašiel som z auta ani len šasy.
Nebudem počúvať to tvoje jajkanie,
vyhlásime spoločne po aute pátranie.
Obchodia po meste všetky trasy,
jeden hľadá auto, druhý klobásy.
Pred barom, pred krčmou nikde ho není.
neleží v potoku, ani buchnuté v kmeni.
Už každý verí, že sa tu kradlo,
alebo sa auto pod zem prepadlo?

Nakoniec ale team pátrací,
Objavil auto pred krčmou na stanici.
Aj krčmárka prezradila veru,
že tam Imro popíjal večer na sekeru.
Ten celý zhrozený hlavou krúti,
vyzerá že sa celý svet na neho zrúti.
Netušil, že takto kruto zmokne,
ani sa mu nesnívalo o takom okne.
A tak zažehnal pred ženou celý bôľ,
sľúbil, že viac nesiahne na alkohol.
že práve od tejto chvíle,
nenájde nik v jeho krvi promile.
A to čo veru vtedy sľúbil,
to aj celý život poctivo plnil.




Iba žienka Evka poznala celé dejstvo
a uložila v sebe malé tajomstvo.
Chcela aby jej muž prestal piť,
musela trochu pravdu upraviť.
Že pokiaľ muž Imro vyspával opicu,
auto mu previezla z dvora na stanicu.
Aj s krčmárkou sa pohodla,
za malý úplatok scénar dohodla.
Nuž vadilo jej že muž takto chlasce,
preto ho chytila do malej pasce.

A čo naši kmotrovci?
Tí nažívali naďalej vo svornosti.
Pripravený vždy aj o polnoci,
byť jeden druhému na pomoci.
Po spoločnej práci klobása či slanina,
Len vo fľaške už viac neklesala hladina.





       
Strýc Michal na   nákupoch..            

Na Bani na ringu, hláseli v rozhlase,
na zájazd do Targu, že sa ide zase.
Prebehla mi v hlave myšlienôčka rýchle,
že si aj ja pôjdem kúpeť dajakie lacnie rifle.
Pozriem z bližšía po tom šírom svete,
veď svet je vo vesmíre a ja furt nosím gete.
Odvážne som vkročeu do výboru,
zaplateu som sebe aj za moju Doru.
Desať eury, nekseu som byť skúpy.
Veď telko stála cesta do Poľska na nákupy.

Ej ale zamyslený chodeu som po dvore,
ako to povedať mojej milej Dore.
Nerada tá nijakie novoty.
Kde by tá odišla od svojej roboty.
Pozreu som rozprávku aj večernje správy,
moja zas chovala aj dojela kravy.
A keď už niesla v žochtáry dojivo,
poď do Polska! Vravím bojazlivo.
Uvidíš tam kravičky aj volky,
väčšie ako štálanskje Tirolky.
Takô vemä uvidíš na krave,
ako by ho vybrhleu v žihľave.
Nuž kým stará hledala po kredenci pasy,
ja som zau slaniny aj štyri klobásy.
Pou litra rožovky, tri fľaškovie pivá,
pre moju šumienky, lebo je háklivá.
Potom sme si dali po velikej puse,
ráno o trach sme už sedeli spolu v autobuse.

To vám bolo ľudí môj milí pane!
Dokonca aj šofér stáu len pri kormáne.
Ledva sme sa z pred Hoťapa pohli,
velikie driemoty niekerých premohli.
Vedľa, čo sedela pani taká tlstá plavá,
až medzi kolená padala jej hlava.
A moja stará, tá vrčala ako tupá fréza!
len tak jej hrkala v papuli protéza.
Tiež som mal driemoty, len tak v jednom oku,
v tom ma šťuchla stará laktiskom do boku.
Klepou som hu fajkou, čo som držau v dlani,
či to robí naschvál? alebo vo spaní?
Prepáč mi ak môžeš drahý Mišo môj,
ale snívalo sa mi, že kydám z pod Lisani hnoj.

Keď sa prebúdzali pasažieri naši,
dobre vysmädnutý popíjali z fľaši.
Chlapi pili pivo, ženy minerálku,
každý kseu ukázať akú má morálku.
My sme si so starkou pusteli rožouky,
vypila parádne, tak ako za diouky.
Ale niektorí mi išli poriadne na nervy,
lebo len slopali a jedli konzervy.
Keď robelo pivo v ústrojenstve gauzu,
šofér vždy ochotný zastau na cikpauzu.
Chlapi pivom naplnený,
striekali ako hasiči na krajskom cvičení.
A moja stará tá mala čľap taký,
ako keď družstevník vyleje z gumáky.
Ledva sme si sadli naspäť na lavice,
už čítam tabuľu ,,Štátnje hranice“
Colník nepozerau ani kapse ani pasy,
dau som mu odhryznúť z chleba aj z klobásy.
Fľašku som dorazeu s takým mladým pánkom
a potom som zaspau spravodlivým spánkom.
Ale len čo som zdriemou už ma moja budí,
pozri Michal čo je tutok ľudí.
Konečne som videu čo je pravý ruch!
Ľudí, ako v lete na hnojisku múch!
Hlava vedľa  hlavy, všade samý stánok,
celie hŕby riflou, koží aj topánok
Či je ten náš národ ozaj sakramenský.
Hoc- de na ulici počuv som slovenský.
čo som stretol známych, ledva že som díchau.
Zavše zakričali: nazdar strýko Michal.
Niektorí už mali nakúpenú hŕbu.
Štyria boli z Huty, dvaja zo Záhrbu.

Hneď pri prvom stánku kričia na mňa rusky:
Zdrástvuj! Nekupíš podpŕsky?
Reku neviem mojej číslo...
Ale od svadby jej to trocha nakyslo.
Nu kakie má ta tvoja bása?
Nuž nie veľkie, len tak zdola pása.

Z popod stánku hledia na mňa veľké dogy,
z tadiaľ aj vytiahol poriadne buďogy.
Predavačka sa len škerí a zíra,
však keď jej budú malie, budú na odhrievania sýra.


Ľudia hlad po dobrom kšefte stále som mal väčší,
dalo sa kupuvať pekne v našej reči.
Neďaleko spatrím moju milú žienku,
hneď mi ukázala parádnu koženku.
Dosť dobre ušitô, vpredu diake čačky,
Šak bude ti k dojeniu alebo k mláťačky.
Šmarila koženku, choj mi s volovinou,
poď ideme pozrieť stánok s rifľovinou.
Rifle si vybrala pekne po poriadku,
ale ich natiahla iba do pou zadku.
Darmo chceš byť v rifľoch dáka súca kočka,
nohy máš tenučkie a riť ako kôčka.
Tiež som šieu za plachtu rifle vyprobuvať,
keď som už v tom Poľsku idem nakupuvať.
Natiahol som rifle, pasuvali v drieku,
ale som sa museu pusteť do náreku.
Zips bol pridrhnutý, tak som mikou trošku,
hneď mi  cvaklo na krasliciach kožku.
Ako takto nechtom draplo mi do zipsu,
hneď som ostau tvrdý ako socha z gypsu.
Nerobila Dorka so mnou žiadne hračky,
vytiahla z kabelky starie kombinačky.
Potiahla za cuclík riadne z celej sily,
iba vtedy sa mi guľky uvolnili.
Revau som sťa tiger a ľudia že čo mu je?
ako keď vám miškár Dunča vymiškuje.
Dobre som vyplašeu takú poľku mladú,
veď som tam skoro prišou o chlapskú okrasu.
Keby tam nebola moja Dorka drahá,
bou by som ja prišou v Poľsku o varlatá.
Ušiel som ja z tade priamo k autobusu,
ani som nepočkau na tú moju husu.
Utreu som si rukou zarosenô oko,
neni to príjemnô bežať na široko.
Šofér ma naložeu zadnýma dverama,
nech to parom bere aj s ďjakima rifláma.
Vtedy som povedau kus pamätnej vety:
Ľudia verte, že na svete nie je nič lepšího ako tieto gety.


Autor: Peter Kopernický.
Foto: internet, Peter Kopernický.