Sklárska
huta pri Novej Bani...
So vznikom priemyselnej
výroby na území Slovenska súvisí aj vznik sklárstva. Najstaršie zvyšky sklárskych
pecí na Slovensku pochádzajú z obdobia Veľkej Moravy. Intenzívnejší rozvoj
sklárstva začína od 14. storočia.
Rozsiahle bukové lesy,
výskyt kremeňa a dostatočné množstvo vodných tokov vytvorili vhodné
podmienky, pre jeho rozvoj. Sklárske remeslo k nám priniesli majstri
sklári prevažne z Moravy a Sliezska. pôvodne sa vykonávalo
v dielňach, neskôr sa z nich vyvinuli manufaktúry alebo menšie
továrničky so zväčšujúcim sa počtom pracovníkov, ktorí pozostávali predovšetkým
zo sklárskych rodín. Sklárne sa zakladali často krát aj v hlbokých lesoch, teda
tam, kde sa vyskytovali materiálne zdroje pre jeho výrobu.
Najstaršia známa skláreň nielen na
Pohroní ale vôbec v celom Uhorsku, bola sklárska huta v Sklených
Tepliciach. Jej vznik sa odhaduje okolo roku 1350, keď majiteľ panstva
v tejto oblasti Juraj Krabáth ponúkal roku 1550 Ferdinandovi I. svoj
majetok.
Konkrétne
teplé kúpele aj sklenú hutu, ktorá už vyše dvesto rokov vyrába sklenené výrobky
pre Kremnicu a Banskú Štiavnicu.
Použitie
strelného prachu v štiavnickom baníctve, vyskúšal na Windšachte tirolský baník
Gašpar Weindl roku 1627 znamenalo zintenzívnenie banskej ťažby nielen
v stredoslovenskej banskej oblasti, ale aj v iných častiach Uhorska.
Štiavnická banská komora potrebovala množstvo sklenených baniek, skúmaviek,
lievikov, ktoré po vyhorení sklárne v Sklených Tepliciach, dovážala za
vysoké ceny zo vzdialenejších oblastí Uhorska.
Umenie lučby – teda
odlučovania zlata od striebra priniesli pravdepodobne do
stredoslovenskej banskej oblasti začiatkom 14 storočia, baníckí prisťahovalci z
Kutnej Hory, po zaučení sa u talianskych
lučobných majstrov.
Išlo o
prastarú metódu takzvaného mokrého odlučovania zlata od striebra zo spoločnej
zliatiny. Metóda bola známa už od rímskych čias, ale v európskom baníctve nebola
využívaná.
Okrem mokrej
metódy existovala ešte aj suchá metóda, ktorá sa tiež používala v Kremnici.
Bola to chloridová kalcinácia- žíhanie elektra s prísadami.
Pôvodne sa všetko zlatostriebro - elektrum - vytavené v
hutách sústreďovať v Kremnici, kde ho centrálne spracovávali na zlaté a
strieborné mince.
Kremnica ako
najstaršia spracovňa a odlučovňa zlata od striebra mala od počiatku svoju
skláreň, ak používala ako prvá aj mokré odlučovanie Ako však ťažba a tavba drahých kovov postupne
narastala, museli sa postupne rozšíriť aj lučobne (a s nimi produkcia sklární)
pri väčších baniach a hutách.
Trochu z alchímie.
Princíp
mokrého čistenia zlata s prímesou striebra spočíval v tom, že z hutníckych
procesov získaná zliatina elektra sa najprv nazrnila – nalístkovala pomalým
liatím roztaveného kovu do studenej vody pri prudkom miešaní vody brezovými
metlami.
Potom sa
nazrnená zliatina vhadzovala do nádoby s
horúcou kyselinou dusičnou –Aqua Fortis ktorá lístkovo-zrnité strieborné časti
zliatiny okamžite rozpúšťala a na dno padalo už len rozožraté zlato ako
pórovité čierne kúsky a kal.
Následne sa
dusičná kyselina preliala do inej nádoby
(z pôvodnej rozpúšťacej nádoby sa zlato vybralo na ďalšie čistenie v peci.
Kyselina s
roztokom striebra sa varom sa odparovala, pary kyseliny sa destilovali a
recyklovali na ďalšie použitie. V odparovacej nádobe nakoniec zostalo takmer
čisté kryštalizované striebro.
Na to, aby
sa vyššie popísané procesy mohli riadne kontrolovať a riadiť, sa nedali
využívať keramické nádoby. Kyselina dusičná a chlorovodíková, potrebné na lúčbu
sa dali skladovať aj v keramických fľašiach, demižónoch, ale vlastné miešanie
roztokov, rozpúšťanie zrnenej zlatostriebornej zliatiny, odparovanie nasýtených
roztokov sa muselo robiť v skle.
Do nádob
bolo potrebné vidieť, aby sa mohlo kontrolovať, koľko roztoku je v nich, aké
majú roztoky farbu a aké usadeniny v nich sú, aj to, či roztoky ešte účinkujú.
Kyselina
Dusičná a kyselina Chlorovodíková sa vyrábali z kyseliny Sírovej. Všetky
kyseliny sa najlepšie skladovali v sklených nádobách -tak totiž vidíte, koľko
ich v nich ešte zostáva.
Nádoby na
leptanie a rozpúšťanie kovov museli byť nutne sklenené, ak aj nie úplne
priehľadné, aspoň polopriehľadné, a kvalitne vyrobené, s rovnomerne hrubými
stenami.
Kyselina
dusičná a chlorovodíková, potrebné na lúčavku sa dali skladovať aj v
keramických fľašiach, ale vlastné miešanie, rozpúšťanie, odparovanie sa muselo
robiť v skle.
Nakoniec sa
museli sklenené nádoby s usadeninami striebra rozbiť, aby sa z nich vyzrážané kovy
mohli dostať von. Samozrejme, čisté črepy sa pozbierali, a predali sklárovi na
recykláciu. Sklené črepy so striebrom sa tavili v piecke, kde sklo kvôli veľkej
mernej hmotnosti striebra plávalo na povrchu ako troska. Sklená troska sa zo
striebra sťahovala a neskôr znovu pridávali do pecí základného tavenia rudy.
Značná časť lúčobného skla sa teda pri procese strácala a boli treba stále nové
krivule.
Na tavbu
obyčajnejšieho skla bola okrem kremeňa potrebná ešte sóda(uhličitan sodný) v
zmesi s potašou (uhličitan draselný) ako tavidla. Tá sa dala pomerne jednoducho
vyrobiť z lúhu získavaného z popola tvrdého dreva a z vápna. Vylúhovaný popol
po oddelení sodného lúhu na výrobu sódy a potaše sa čistil, sušil a skladoval,
preto že bol tiež dôležitou surovinou.
Pravdepodobne
pre uvedené technologické vylepšenia a zavádzanie mokrého odlučovania zlata od
striebra nastal prudký vývoj sklárstva v starých baníckych regiónoch.
Sklo bolo
žiadané pre technické účely, a jeho spotreba kvôli práci so žieravinami a ich destiláciou
bola značná. Sklári boli vysoko cenení. Na prácu so žieravinami bolo potrebné
kremenné sklo odolné voči zmenám teploty, s vysokým obsahom kremíka a teda aj
vysokým bodom tavenia. Ak sa do sklárskeho kmeňa pridalo viac potaše, vzniklo sodnodraselné
sklo, ktoré sa síce ľahšie spracovávalo pri nižšej teplote tavenia, ale takéto sklo je menej odolné voči žieravinám a
zmenám teploty. Napriek tomu bolo zrejme v hutách používané aj sodno -draselné
sklo na menej chúlostivé operácie s roztokmi.
Sklárne bolo
potrebné postaviť v oblastiach blízko banských miest a ich hút, ale zároveň
museli mať dostatok tvrdého dreva v lesoch, vodnatý potok na drvenie a mletie
sklárskeho kameňa. Vo výrobnom procese nepostrádateľnou zložkou popri
kremičitom piesku získavaného drvením kremeňa-žabice, bola salajka alebo
potaš. Bola potrebná na zníženie teploty tavenia kremeňa. Pripravovali ju
varením popola, získaného pálením hlavne bukového dreva. Ďalej vápenec, a
kvalitná hrnčiarska hlina pre ohňovzdorné pece a kotle (pernice).
Technický
postup výroby skla z potaše v minulosti mal podstatný vplyv na jeho kvalitu,
lebo takto vznikalo draselné sklo, ktoré proti dnešnému sodnému sklu malo
niekoľko nedostatkov. Ťažšie sa rozpúšťalo, pretože potaš má bod varu pri
900°C, kým sóda pri 853°C, ťažšie sa tvarovalo, lebo pomerne rýchlo tvrdlo a
bolo oveľa viskóznejšie. Malo však proti dnešnému sodnému sklu výhodu v tom, že
bolo čistejšie, lesklejšie a jemnejšie. Základné suroviny pre výrobu skla
kremík, sodík, draslík a vápnik sa používajú dodnes.
Skláreň pod Inovcom.
V roku
1630 banský erár vyplatil 2400 zlatých sklárskemu majstrovi Michalovi
Ulmbovi na založenie sklenej huty a
výrobe skla pre čistenie produkcie hlavne novobanských baní, ale zrejme
aj pre
blízky Pukanec a Rudno, ktoré sa aj
v čase
tureckých vojen rozvíjali po baníckej stránke.
To, že
sklárovi zaplatil banský erár nemalé peniaze na založenie sklárne, svedčí o
vysokom dopyte po sklárskych výrobkoch po výpadku produkcie sklárskej huty,
ktorá v tom čase v Sklených Tepliciach vyhorela. Požiare sklární boli síce dosť
bežné, väčšinou ale neznamenali dlhodobý výpadok produkcie, pretože sklárne
boli v podstate len sklárske pece obstavané drevenou stavbou, neskôr murovanou
budovou. O tom, či bola skláreň v Sklených Tepliciach po požiari v
prvej polovici 17. storočia obnovená, sa zatiaľ žiadna informácia
nenašla.
Funkciu po
vyhorenej sklárne v Sklených Tepliciach, preberá teda nová skláreň,
postavená sliezskym sklárskym majstrom Michalom Ulbmom, neďaleko Novej Bane,
v malej osade zvanej Glashutte (dnešná Stará Huta). Zmluva so štiavnickou
banskou komorou bola podpísaná 4.júna 1630. Banskú komoru zastupovali Michal
Wengler, Juraj Scholz, Fridrich Woger a ďalší. Štiavnická komora poskytla
na tento účel 2400 florénov a 35 rýnskych toliarov. Podľa zmluvy mal
Michal Ulbm uhradiť tento obnos v sklárskych výrobkoch. Súčasne žiadali
zástupcovia štiavnickej komory banského majstra v Novej Bani aby bol
Banský súd Ulbmovi podľa potreby nápomocný.
Nie je známe
za aký čas vybudoval Ulbm skláreň, ale podľa vyjadrenia štiavnickej komory,
malo sklo vysokú kvalitu a v nej prevyšovalo výrobky iných sklární.
Nemohlo sa mu vraj rovnať ani sklo poľské ani pasovské.
V okolí
prosperujúcej sklárne vznikla osada Sklená Huta (Glasshutte). Aj keď existujú
dohady o tom, že v tejto časti starohutského potoka už pred tým mohla existovať
pôvodná osada spojená tak s malou pevnôstkou Zámčiskom ako aj s prvotnou
baníckou činnosťou v Novej Banie.
Obyvatelia
osady boli prevažne rodinný príslušníci sklárov, ktorí poprichádzali od iných
blízkych či vzdialených sklární, pretože o sklároch bolo známe, že držali v
pevných rodinných zväzkoch a žili izolovane od miestneho obyvateľstva. Líšili
sa v náboženskej, rečovej a zvykovej oblasti. Domčeky sklárov pozostávali z
jednej izby a pitvora akejsi predizby v ktorej bolo otvorené ohnisko na
prípravu jedál. Zapájali sa do výroby či už priamo v sklárni ako tovariši a
pomocníci alebo vo vedľajších procesoch. V lome, kde sa lámal kameň, pri
stupách kde sa drvil, ako drevorubači, niektorí vyrábali formy na odliatky.
Dôležitým odvetvím boli aj povozníci, ktorí dopravovali suroviny do blízkosti
sklárne. Kameň, hlinu, vápenec, zvoz dreva k hutám, tiež odvoz hotových výrobkov
k spotrebiteľom, niekedy aj na veľké vzdialenosti (Budapešť, Viedeň). Dobré
výsledky v starohutskej sklárni podnietili podnikavosť Pavla Pálfiho,
ktorý vybudoval skláreň asi 20 míľ od Novej Bani, v osade Orovnica.
Podarilo sa mu získať aj dvoch sklárskych majstrov. Dvorská komora vo Viedni sa
snažila všemožne zastaviť jej činnosť. Písomne žiadala Pálfiho aby zastavil jej
prevádzku. Pálfi sa však odvolával na príslušné uhorské zákony a skláreň
prevádzkoval.
Kvalitu
výrobkov v Sklenej Hute dokazuje aj skutočnosť, že dodávala už
v prvých rokoch svojej činnosti sklo nielen do okolitých banských miest
ale až do Sedmohradska (Rumunsko, Baia Mare).
Sklársky majster – árendátor.
Skláreň
pozostávala z niekoľkých objektov. V prvom rade to bola samotná skláreň
v ktorej sa nachádzali asi štyri sklárenské pece s pernicami. Ďalej to bol
dom sklárskeho majstra, árendátora, ktorý bol hlavnou postavou celej sklárne. Po
dohode s erárom, dostal skláreň do prenájmu, árendy. Väčšia maštaľ pre kravy a
kone. Ďalej salejkáreň, v ktorej sa pripravovala potaš, potrebná surovina k
výrobe skla a objekt slúžiaci k uskladneniu výrobkov. Nevyhnutnou požiadavkou
pri sklárskej hute bolo dostatočné množstvo vodnej energie, potrebnej na pohon
stúp. Tie pozostávali z vodného kolesa, ktoré postupne dvíhalo a spúšťalo päť
či šesť okovaných tĺkov, pod ktorými sa drvil kameň na piesok.
Ročná
spotreba popola v sklárskej hute predstavovala okolo 700 kilogramov, čo nám
poskytuje dokonalí obraz o pomerne veľkej spotrebe dreva v jej 130 ročnej
prevádzke. Osada Bukovina, čo prezrádza už jej názov, vznikla na pôvodnom
rúbanisku. Pravdepodobne
aj Sklené, Drozdovo, Lúky, Loksova lúka,
Bukovinská pasienka, vznikali na bukových rúbaniskách zásobujúcich sklenú hutu.
Po rozkúrení
v sklárskej peci trvalo dva až tri dni, kým bolo ruda roztopená a pripravená
na spracovanie. Sklár so svojimi pracovníkmi ( zväčša s rodinnými
príslušníkmi), nepretržite vyrábal z nej výrobky, až kým neminul celý
obsah pernice. Trvalo to niekedy 20, i viac hodín.
Do svojich
výrobkov vkladal celý svoj um, zručnosť i tvorivú fantáziu. Celá rodina mu
pri tom pomáhala. Veľa krát i ženy museli fúkať do sklárskych píšťal
a deti držať sklárske formy. Ak sklár nemal dosť početnú rodinu, musel
zaučiť do výrobných procesov cudziu pomoc. O takúto pomoc nebola nikdy
núdza, hoci išlo o namáhavú prácu, pretože sklársky cech bol veľmi vážený
a pri tom aj výnosný. Vážnosť sklárskeho cechu dokazuje aj skutočnosť
užívania názvu ,, sklársky majster“. Vraj kedysi panovník daroval istému veľmi
zručnému sklárovi šabľu s pozláteným košom a rukoväťou a tým
povýšil sklárstvo do cechu majstrovského.
Najväčšie
množstvo sklárskych výrobkov odoberala štiavnická komora. Okrem dodávok
skleného tovaru, ktorým podľa dohody sklársky majster splácal investíciu na
vybudovanie sklárne, vynaložila komora na nákup skla značné finančné
prostriedky. V roku 1634 predstavovali napríklad jej výdavky 244,63
floréna. Do roku 1639 minula komora na nákup skla 524,63 floréna. V roku
1634 dlhoval Michal Ulbm štiavnickej komore 531,51 florénov, v roku 1638
už iba 379,90 florénov.
V roku
1656 štiavnická komora prenajíma skláreň na tri roky sklárskemu majstrovi
Melicherovi Mullerovi pod podmienkou, že opraví na vlastné náklady sklársku
pec. V jeho dohode sa dočítame, že týždenne mal dodávať komore 18 kusov
baniek ale aj iných sklenených výrobkov potrebných na odlučovanie. Za banky
a rétory dostával sklársky majster 5 florénov, v čom bola zahrnutá aj
odmena za cestu nosičovi do Banskej Štiavnice.
Ak pálil
potaš v lesoch susedného panstva, mal si vybaviť povolenie alebo uzavrieť
dohodu. Seno z erárnych lúk mal zužitkovať pre kone patriace ku sklárni.
Sklársky
majster mal dbať na to aby v sklárni nevypukol požiar, alebo aby sa inak
nepoškodila. Akékoľvek škody či straty mal hradiť z vlastných
prostriedkov. Mal udržiavať budovy a zariadenia patriace k sklárni
v dobrom stave.
V osemdesiatych
rokoch 17. storočia bola skláreň následkom tureckých vojen
a stavovských povstaní na pokraji úpadku. V roku 1680 ju pri
príležitosti voľby novobanského richtára navštívili aj zástupcovia štiavnickej
komory a konštatovali, že budova je v dezolátnom stave. Banský
majster jej nevyhnutnú opravu vtedy odhadol na 165,75 floréna.
Nezhody s richtárom.
21. apríla
1684 sa sťažovali sklársky robotníci na svojho majstra, že im dlhuje za ich
ťažkú a namáhavú prácu 138 florénov. Žiadali od štiavnickej komory aby im
vyplatila túto mzdu. Štiavnická komora nariadila banskému majstrovi
v Novej Bani aby sklárskemu majstrovi zhabal všetok majetok a to aj
za použitia mestských drábov, pretože samotnej komore už dlhoval 300 florénov.
Z jeho majetku mali byť vyplatené mzdy pre robotníkov, pretože komore
záležalo aby boli spokojný a aj naďalej zostali v sklárni pracovať.
Podľa jej mienky, nemožno nič dobré od týchto ľudí očakávať
a v prípade straty zamestnania v sklárni, stali by sa isto lesnými
zbojníkmi,
Sklársky
majster sa naľakal chystaného opatrenia a zaviazal sa do 26. mája 1684
vyplatiť všetky mzdy robotníkom. Erárna skláreň pracovala aj
v nasledujúcom období, z čoho môžeme usudzovať, že mzdy robotníkom
sklárne boli vyplatené. V roku 1685 žiadala Dvorska komora vo Viedni
urýchlene zhotoviť 1000 kusov okenných tabúľ. Pretože sklo nevyhnutne
potrebovala, žiadala aby robotníci pracovali dňom i nocou, kým sklo nebude
hotové.
Cena skla
v tomto období bola pomerne nízka. V roku 1675 stála jedna okenná
tabuľa 1denár. V tomto roku platil totiž provizor revištského panstva
sklárskemu majstrovi v Novej Bani za 450 sklených tabúľ
4,5 floréna. Vzhľadom na vnútorné nepokoje
v Uhorsku cena skla postupne stúpala. V roku 1682 zaplatil ten istý
objednávateľ majstrovi Františkovi za 2000 sklenených tabúľ 100 florénov.
So sklom z osady Glashutte obchodovali aj obyvatelia Novej Bane ako
priekupníci, ktorí ho chodili predávať až do Budína. Jednu tabuľu skla
predávali v tomto období po 4 denáre.
Súpis vyhotovený
novobanským farárom Imrichom Karasom poskytuje tieto údaje.
V roku
1692 mala osada Glasshutte 119 obyvateľov, ktorí pochádzali zo 16. rodín.
Najbohatším obyvateľom osady bol sklársky majster 47- ročný Juraj Muller. Mal
dvoch synov a šesť dcér. Ďalej tri slúžky, dvoch sluhov, tovariša, baču,
želiara s manželkou a synom a nevlastnú dcéru. Ostatné rodiny
v osade mali priemerne dve až päť detí. V šiestich rodinách žili
v podnájme želiari s manželkami a deťmi. Medzi priezviskami sa
vyskytujú mená Novek, Oboňa, Plecho, Kubín, Ďurčo, Kres, Slama, Gallo, Štuller,
Martičák, Mucha, Srnčiak, Sireček, Kukučín, neskôr Horniak, Muller, Šálly,
Schmolzer, Kráľ, Bartoš, Pukal, Kosec, Medveď, Motika, Schwarz, Udižka.
Skláreň bola
majetkom štiavnickej komory a preto jej zamestnanci podliehali pod
právomoc Banského súdu. Novobanská mestská rada ich však považovala za
poddaných mesta, čo viedlo k viacerým nedorozumeniam, ktoré sa často krát
končili násilím. Už v roku 1632 sa sťažoval sklársky majster Michal Ulbm
na Banskom súde v Banskej Štiavnici na agresívny zákrok novobanského
richtára a členov mestskej rady, ktorí ťažko znášali že sklársky majster
vlastní v osade aj krčmu, preto spoločne podnikli útok nielen na krčmu ale
aj na jeho dom a porozbíjali na nich všetky okná. Ako svedka uviedol kupca
Valentína Guntera z Nagybáni (dnes Baia Mare v Rumunsku), ktorý
v tom čase práve nakladal na voz nakúpené sklárske výrobky. Pretože musel
odcestovať, vystavil sklárskemu majstrovi písomné svedectvo o tomto hrubom
zákroku novobančanov.
V roku
1731 rozhodla mestská rada v Novej Bani, že obyvatelia Sklenej Huty sú
povinný odvádzať ročne daň tri florény, z čoho jeden mal platiť sklársky
majster, ostatné dva obyvatelia osady. Neskôr im však mestská rada, pre ich
veľkú chudobu, tento poplatok odpustila na dobu troch rokov. Podľa daňového
súpisu z roku 1744 bolo v osade 18 domov, obyvatelia vlastnili 13 lúk,
1 záhradu a 16 kusov dobytka. Daňových poplatníkov bolo 22, ktorí spolu
zaplatili 28,25 floréna.
Mestská rada
žiadala od obyvateľov Sklenej Huty okrem platenia daní aj povinné roboty pre
mesto. Tejto požiadavke sa sklársky majstri bránili, preto v roku 1737
majster Jakub Bartoš nedovolil obyvateľom Sklenej Huty zúčastniť sa na
povinných prácach. Za tento skutok bol Bartoš uväznený a prepustený na
slobodu až po zákroku banského majstra, ktorý ale musel pokutou odškodniť
mesto. V roku 1739 odsúdil tunajší Banský súd opäť Jakuba Bartoša na 15
florénov pokuty za to, že do práce v sklárni prijal dve podozrivé osoby
z ktorejsi pohronskej huty, načo mal byť osobitne obozretný, pretože
takýto ľudia môžu hutu, pri súčasnej silnej konkurencií aj podpáliť.
V roku
1735 sa sťažoval sklársky majster Jakub Bartoš na banského majstra, ktorý
prideľoval pre skláreň aj potrebné drevo. Banský majster chcel Bartoša
potrestať za to, že si vzal bez jeho vedomia niekoľko stromov na vykurovanie
sklárskych pecí. Bartoš pri tom poukazoval na svoju dlhoročnú svedomitú
prácu, pri ktorej takmer prišiel o zrak a obhajoval sa tým, že stromy
použil pre potreby sklárne. Hlavný komorný gróf Xaver von Sternbach nedovolil
Bartoša potrestať a vyzval banského majstra aby drevo pre potreby sklárne
prideľoval včas.
Skláreň
v úpadku.
V polovici 18 storočia má počet
robotníkov sklárne klesajúcu tendenciu. Kým v roku 1736 zamestnávala 15
robotníkov, v roku 1756 iba päť, ktorých denná mzda sa pohybovala od 9 – 12 grajciarov, pritom funt
mäsa (0,56 kg), stál 3 – 4 grajciare. Príčinou tejto zhoršenej situácie bol
postupný úbytok surovín potrebných k výrobe skla, najmä dreva
v okolitých lesoch. Postupný rozvoj banskej činnosti v18.storočí
v Novej Bani, spôsobil obavy Banského eráru, pretože samotné bane na svoju
prevádzku spotrebovali tiež jeho značné množstvo. Skláreň už nemohla produkovať
potrebné množstvo a uspokojovať dopyt svojich zákazníkov, hoci svojou
kvalitou výrobkov bola známa v celej habsburskej monarchii.
Hlavný
komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici sa usiloval o zrušenie a
presťahovanie sklárne do inej oblasti, kde by bol dostatok surovín najmä dreva.
Tieto udalosti zaiste negatívne vplývali aj na sklárskych robotníkov, ktorí tu
už vyše 100 rokov mali svoje domovy. Banský majster Ignác Halwax
dokazoval vo
svojej správe zaslanej 4. decembra 1758 Hlavnému komornogrófskemu úradu, že
nemá význam presťahovať skláreň z tunajších lesov, hoci jej budovy sú
v dezolátnom stave. Zároveň pripojil návrh a rozpočet na vybudovanie
novej sklárne. Hlavný komornogrófsky úrad však trval na svojom návrhu.
Presťahovať skláreň do Zákľuk,
v
Lubčianskom panstve, dnešná Sihla, pri Lome nad Rimavicou.
Dvorska
komora vo Viedni nesúhlasila s návrhom Hlavného komornogrófskeho úradu
a už 5. januára 1759 oznámila, že presťahovanie sklárne nepovoľuje.
Súčasne prikázala opraviť starú budovu sklárne,
k nej
patriace budovy a používať ich tak dlho pokiaľ to bude len možné. Zároveň
prikázal vypracovať návrh rozpočtu na jej opravu, a predbežne odhadnúť
zásoby dreva v okolitých lesoch.
Banský majster oznámil
10. marca
1759, že zásoby dreva vystačia najviac na dva až tri roky. Navrhoval získavať
drevo na potaš v arcibiskupských lesoch v Nemciach (Tekovské Nemce),
kde sa nachodí veľmi kvalitné drevo v takom množstve,
že na
presťahovanie sklárne by nebolo vôbec potrebné myslieť. Navrhoval aby
prehliadku sklárne vykonal Ján Žarnocaj, tesár z Hornej Bieberovej
štôlne na Windšachte (Štiavnické Bane), ktorý by zároveň vyhotovil aj rozpočet
na opravu sklárne a k nej patriacich objektov. Žarnocaj prišiel do
Novej Bane až 25. mája a konštatoval, že by bolo potrebné vybudovať novú
skláreň, lebo starej už oprava nepomôže. Súčasne banský majster navrhoval ťažiť
drevo na potaš v Kľaku kde sú erárne lesy.
Koniec
sklárstva pri Novej Bani.
Na základe
správy Hlavného komornogrófskeho úradu o stave sklárne v osade
Glasshuttte, rozhodla Dvorska komora vo Viedni 16. júna 1759, vybudovať skláreň
na inom mieste. Náklady na jej výstavbu nemali presahovať 1500 florénov
a vybudovať ju mala banskobystrická komora. Nová skláreň sa mala dať do
prenájmu najvýhodnejšiemu záujemcovi.
Ku skutočnej
likvidácii sklárne došlo pravdepodobne až v roku 1762 alebo 1763, lebo
ešte v roku 1761 žiadal Hlavný komornogrófsky úrad vyhotoviť sklený
výrobok, podľa návrhu minciarskeho majstra Františka Kaschnitza
z Karlsburgu.
Hlavnou
príčinou zastavenia pecí nebola pravdepodobne devastácia okolitých lesov a
nedostatok dreva na výrobu potaše, ale záujem Hlavného komornogrófskeho úradu o
okolité lesy, ktorých drevo potreboval na výrobu dreveného uhlia, pre novú
žarnovickú hutu, zameranú na spracovanie strieborných rúd, ktorú erár vybudoval v roku 1739. Z
ekonomického hľadiska bola huta oveľa efektívnejším podnikom pre erár ako
skláreň.
V Starej
Hute bolo v tom období 18 – 20 obytných domov, ktoré sa snažil Hlavný
komornogrófsky úrad tiež zlikvidovať, aby takto zabránil lesným krádežiam.
Podľa vyjadrenia banského majstra, likvidáciou domov, by sa požadovaná záchrana
lesov sotva dosiahla.
Po
presťahovaní sklárne, časť jej robotníkov však zostala žiť v Starej Hute.
Začali sa špecializovať na spracovanie dreva, výrobe náradia a dreveného riadu
či hrnčiarstva. Ďalej ako drevorubači a uhliari. Banský majster im dovolil zo
zimných kalamít použiť na výrobu šesť jedlí. K domácej výrobe patrilo aj
strúhanie šindľov či viničných kolíkov, avšak z nariadenia komorského grófa
roku 1767 smeli šindliari vyrábať šindle iba pre mesto a erár, do iných oblastí
ich predávať nesmeli. Niektorí sa zamestnali, a presťahovali k okolitým
sklárňam v Obyckej hute a Orovnici, iný pracovali ako priekupníci so sklom z
Vígľašskej Huty. Obyckú hutu spravovala Ostrihomská kapitula a pracovala v
rokoch 1711 až 1882. Vyrábalo sa v nej iba zelené sklo.
Po úspešnej likvidácií sklárne v Starej Hute,
snažil sa erár s Dvorskou komorou vo Viedni v roku 1766 zavrieť aj skláreň v
Orovnici. Táto skláreň založená v 40 – 50.rokoch 17.storočia Pavlom Pálfym,
patrila však Svätobeňadickej kapitule. Komora zdôrazňovala zachovanie lesov a ich
využitie pre banské účely. Súčastne navrhovali odkúpiť všetko drevo z
kapitulských lesov a takto vykompenzovať prípadnú škodu, ktorá by vznikla
likvidáciou sklárne. Napriek týmto snahám však prefekt hronskobeňadickej
kapituly neakceptoval tento návrh a ponechal skláreň ďalej pracovať.
Zákľuky v Ľubčianskom panstve.
(dnešná obec
Sihla)
V apríli roku 1760 odchádza zo Starej Huty sklársky majster Ignác Schaly s viacerými osadníkmi stavať novú skláreň do Zákľuk, v Lubčianskom panstve, dnešná Sihla, pri Lome nad Rimavicou a v priebehu toho istého roka je skláreň nákladom až 1912 zlatých postavená. Zároveň boli odkúpené v jej blízkosti aj štyri drevorubačské drevenice, pre nových osadníkov za 60 zlatých.
Zmluva o prenájme huty medzi sklárskym majstrom Ignácom Schalym a Banskou komorou v Banskej Bystrici bola uzatvorená 30. augusta 1762 na dva roky, s podrobne rozpísanými povinnosťami a právami. Ročný nájom bol 100 zlatých, splácal sa v štvrťročných splátkach. Hlavný banský majster v Novej Bani Ignác Halvax povolil Schalymu zobrať do novej huty aj kotol na varenie potaše spolu s ďalšími rekvizitami. Starohutská skláreň bola po jej 130 ročnej prevádzke presťahovaná do dnešnej Sihli.
Neskoršie veľmi časté Schályho sťažnosti nasvedčujú o oveľa ťažších podmienkach v novej sklárskej hute v Sihle. Sťažoval si na drahší nájom, na drevorubačov, ktorých musel sám platiť, na nosičov ktorý, žiadali zvýšiť mzdu za tak ďalekú cestu. Sťažoval sa aj na bukový popol, z ktorého sa nedala uvariť tak kvalitná potaš ako v Starej hute. Dokonca bol neskoršie upodozrievaný z toho, že sa veľmi často pohybuje okolo opustenej sklárne v Starej Hute a že sa pravdepodobne snaží dostať do árendy sklenú hutu v Obyciach.
Nie sú známe zatiaľ ďalšie
písomnosti o zániku sklárne na Orovnici a možných náväznostiach so
vznikom novej sklárne v neďalekej Nemeckej Hute v roku 1779. Túto
novú skláreň založilo banskobystrické biskupstvo a spravovali (árendovali)
ju v jej začiatkoch vnukovia uznávaného sklárskeho majstra zo Starej Huty
Ignáca Schalyho. Huta pracovala najneskôr do 30 rokov 19. storočia.
Skláreň
v Starej Hute sa v mestskej knihe spomína po 22 rokoch ako opustená
komorská skláreň (die alte Glashutte), preto neskôr možno vzniklo pomenovanie
tejto osady ako Stará Huta.V roku 1785 navrhol novobanský richtár Ján
Herko postaviť v Starej Hute obilný mlyn a pílu, aby obyvatelia
neboli nútený, najmä v zimných mesiacoch, nosiť obilie na mletie do Novej
Bane. Mlyn aj pílu mal vybudovať nájomca novobanských mlynov Michal
Goldbrunner.
Osada Stará
Huta sa postupne rozrastala. Podľa súpisu z roku 1827 mala 165 obyvateľov,
z čoho bolo 44 želiarov. Osada mala 43 domov Obyvatelia vlastnili polia
o rozlohe 8,9/16 bratislavských meríc a lúky na 115 koscov. Vlastnili
41 kráv, 18 volov, 9 koní a 66 oviec.
Sklárske
remeslo rozhodne patrilo medzi zložité a veľmi zaujímavé remeslá. Stupňom jeho
dôležitosti ako aj úspešnosti, spočívala od zručnosti či kreatívnosti
sklárskeho majstra. Toto dôležité remeslo si nieslo so sebou krutú daň vo forme
zdravia sklárov, v ich veľkej a skorej úmrtnosti.
Skláreň
v Starej Hute rozhodne vytvorila základy pre vznik a ďalší rozvoj
priemyselnej výroby v našom meste. Popri baníctve a výrobe mlynských
kameňov nesie starohutské sklárstvo jednu z hlavných čŕt pôvodných
činností v Novej Bani. Naši predkovia tu počas 130 ročnej sklárskej
činnosti zanechali kus histórie, na ktorú nesmieme zabúdať. Starohutská skláreň
svojimi kvalitnými výrobkami, radila naše mesto medzi významné mestá. Možno aj
preto, že do svojich výrobkov, vkladali nielen svoj um a zručnosť ale aj kus
svojho srdca.
Za to im
patrí naše uznanie a večná
vďaka...
Starohutský majster sklár...
Vážené dámy, tety, milé ženičky,
nakupujte zo skla fľaše, poháre či skleničky.
Prinášam vám samé dobré veci,
vytavené priamo v sklárskej peci.
A tu na chrbte z drevenej škatule,
kúpte že si chlapi, kúpte sklenené tabule.
Na okná, či na dvere,
kto prvý príde, ten isto zoberie.
Veď stane sa, že čosi sa rozbije,
o kvalitný tovar každý sa pobije.
Preto neváhajte už ani chvíľu,
dnes som tu a zajtra ďalej o jednu míľu.
Od dedinky po dedinku s nákladom prechádzam
a sklenený tovar dobrým ľuďom predávam.
Ej však plnú nošu mi naložili tí naši sklári,
aby ich šikovnosť bola známa aj v cudzom chotári.
A tak svetom prejdem všetky kúty,
robiť dobré meno majstrom zo Starej Huty.
Že neviete kde to leží?
Nech každý ku nám do Königsbergu beží.
Od mesta na ľavo po potoku hore,
v uzučkej dolinke v inoveckej hore.
Od nepamäti tam malá skláreň stála,
skupinka sklárov zo Saska ju zakladala.
Najsamprv z nich Michal do doliny zašiel,
kvalitný kremeň, v bukovej hore pri potoku našiel.
Zakrátko podpísal s úradníkmi zmluvu,
aby neutrpel pred svetom pomluvu.
Do roka, do dňa a možno do hodiny,
prišli do doliny bývať sklárske rodiny.
Šály, Štuller, Horniakovci,
Müller, Bartoš, Medveďovci.
Tieto všetky známe mená,
boli sklárskeho plemena.
Posiali sa strmé kopce,
ako hríby vyrastali na nich domce.
Uprostred nich sklárska huta,
začínala prácu spevom kohúta.
Najprv sa doviezol kremenec povoziami,
potom sa podrvil na piesok pod stupami.
V okolitých lesoch pálili sa dreva fúry,
bukový popol bol súčasť sklárskej receptúry.
V kotly sa z neho potaš navarila,
aby ruda v pernici skôr sa roztavila.
No a potom, keď už šľahal plameň v peci,
fúkačkami vytáčali samé pekné veci.
Poháriky, vázy, sklenice,
posielali na jarmok do Bystrice.
Skúmavky, banky, či rétory,
objednávky zo štiavnickej komory.
A sklené tabule čo balili do bední?
Putovali Sedmohradskom, do Budína,
do Viedni.
Hej, hej starohutský skláru,
nemal si ty na okolí páru.
Kameň si na krištáľ pretavil,
svoju skláreň do ďaleka preslávil.
Do úmoru a v pote si sa nadrel,
nech je potrestaný ten, kto skláreň zavrel.
Ten, kto nevystaval pomník na slávu,
a rukám tvojím veniec na oslavu.
Hej hej starohutské legendy,
kto z vás vezme hutu do árendy?
Kto z vás rozohní sklárenské pernice?
Kto vylúdi z krištáľu k prípitku sklenice.
Pominul sa veru sklársky chlebík,
a krištáľové zostali len hviezdy na večernom nebi.
A vychladnutú pec, čo stojí kdesi v kúte,
možno rozohrialo zopár veršov o Starej Hute.
Alexander Zrebený Príspevok k
dejinám sklárne v Starej Hute.
Ján Žilák ZSBM. Príspevok k dejinám
komorskej sklárne v Sihle.
Ivan Karsten: Banské, technické
a iné pamiatky.
Vincent Petráš. Nemecká Huta.
Zoltán Šebo: Pohľad do dejín
sklárstva na Slovensku.
Internet: Dejiny skla.
Internet: Vlastivedný slovník obcí
na Slovensku, Sihla.
Zostavil Peter
Kopernický.
