Jablká si kúpte jablká! Almát vedenek. Almát!
Aj hrušky predávame! Kertít! Kupujte gazdinky!
Naša staršia generácia isto pozná tieto vety a určite si spomína na časy, keď sa chodilo s ovocím ako sa tomu vtedy hovorilo ,,do Pódolia”.
Prichádza opäť jar, príroda sa prebúdza po zimnom spánku. Lúky zakvitli pestrofarebnými kvetinami a ovocné stromy v našich záhradách sa odeli do bieleho, svadobného šatu. Skúsili ste už niekedy privoňať kvetu jabloní? Že nie? Skúste to! Určite ich vôňa patrí medzi tie najkrajšie.
Pán Boh obdaroval toto mesto nielen v nerastnom bohatstve, ale aj v tom rastnom. Veď koľkože ovocia sa urodilo v tomto chotári? Koľko naplnených vlakových súprav by to bolo? Desiatky? Stovky? Možno ešte viac? Ťažko spočítať.
Ovocinárstvo v našom kraji vznikalo súčasne s poľmohospodárstvom. Keď klčovaním lesov, v severných a západných častí mesta, v oblasti dnešných Štálov, sa formovali prvé hospodárstva.
Dobré klimatické podmienky v našej oblasti zabezpečovali bohaté úrody ovocia jabĺk, hrušiek i sliviek.
Každý gazda, okrem ovocného sadu, vlastnil aj malú záhradku - štepnicu, kde množil ovocné stromy. Z jadierok mu vyrastali plánky, do ktorých preštepoval rieviky. Boli to mladé kúsky výhonkov z ušlachtých odrôd. Gazdovia si ich medzi sebou vymieňali. Staré odrody okrem prerieďovania koruny v zimných mesiacoch, nevyžadovali väčšiu starostlivosť. Na jeseň, keď sa jabĺčko dalo ľahko odtrhnúť zo stromu, gazda ich pooberal a uskladnil v pivnici na slame. Tam vydržali do jari. Ostatné čo popadalo išlo pre domáce zvieratá a tiež na trúnok - pálenku.
V časoch krízy, či vojny bolo potravín menej, ale ovocia v našom kraji bývalo zväčša dostatok. Taká Jonatánka patrila medzi najchutnejšie odrody, tie dostávali deti kedysi za odmenu.
Gazdinky na sviatky piekli z ovocia rôzne dobroty: jablčníky, hruškovnáky, slivkové koláče i knedle, alebo sa uvaril chutný lekvár. Na zimu ovocie zavárali do pohárov, nasušili plátky jabĺk, hrušiek, sliviek, alebo celé štvrťky - štiepaničky.
Ovocie zabezpečovalo nielen výživový doplnok obyvateľstva ale neskôr to bola aj výhodná obchodná komodita.
V jesennom období po zbere úrody sa vozilo ovocie na predaj do južnejších oblastí Slovenska. ,,Na dolniaky.” Do dolného Pohronia, Požitavia alebo až k Dunaju, kde sa darilo zasa viac obilninám ako ovociu.
Hovorilo sa tomu, že sa ide ,,do ,Pódolia.” Chodilo sa na niekoľko dňové výpravy, s plným vozom jabĺk, hrušiek, sliviek i orechov. Predávať za peniaze alebo vymieňať za pšenicu, jačmeň, či kukuricu, alebo aj za demižóník vínka. Takýto barterový obchod, zabezpečoval dostatočnú zásobu múky na chlebík ale i krmovín pre hospodárske zvieratá.
Väčší gazdovia chodili ,,do Pódolia” sami, menší sa spájali do dvojíc. Voz býval ťahaný s koňmi, volmi alebo aj s kravami. Každý mal vlastné trasy, ktoré sa zväčša neprezrádzali.
Môj starý otec, ktorý býval vysoko nad mestom spomínal, ako musel celý náklad najprv na niekoľkokrát pozvážať dole ku kostolu. Tam sa celý naložil a až potom odišli ,,na dolniaky”. Pri spiatočnej ceste, keď viezli zasa naložený voz s obilím, sa musel zase jeden z osádky od Hronského Beňadika ponáhľať domov, zabezpečiť ešte jeden záprah, s ktorým čakal pri kostole, aby mohli celý náklad vyviezť až domov.
Čo sa všetko zažilo ,,v Podolí” pri predaji alebo výmene tovarov, rôzne zážitky vážne ale i úsmevné príbehy o tom sa spomínalo nielen počas celého roka ale aj celého života.
Najlepšie sa mali taký čo vedeli dobre zjednávať alebo vedeli rôzne horšie druhy jabĺk ospievať tak, že sa hneď minuli.
Stará mama zas chodievala s čerešňami, slivkami, či hruškami na trh do Levíc vlakom. Na chrbte v plachtičke zabalený plný mecový kôš a v ruke ešte naplnený menší kôš - kerbel, alebo aj dva. Utŕžila pár koruniek, bolo na iné..
Ovocie, ktorého bolo prebytok, sa pomlelo do kvasu. Ten keď správne vyzrel, pálila sa z neho pálenka. To bola hlavne chlapská záležitosť. Každý gazda vlastnil malú páleničku, v ktorej sa ovocie premieňalo na ,,ohnivú vodu". Až neskôr boli zriadené obecné pálenice a domáce pálenie alkoholu bolo zakazované. Domácu pálenku si naliali chlapi keď sa zastavili na kus reči. Dobrá hruškovica bývala na slávnostnejšie príležitosti, alebo slúžila tiež ako malý úplatok, keď bolo potrebné niečo vybaviť.
V časoch socializmu bolo v našom meste zabezpečených niekoľko výkupov ovocia. S jabĺčkami sa chodilo k Ružičkovi alebo Herkovi.
Vykupovalo sa popadané ovocie, hlavne aby bolo zdravé.
Dalo sa takto zarobiť pár koruniek a ovocie nevyšlo nazmar.
V 80. rokoch sa začali budovať v Štálanskom chotári ovocné sady. Vyvlastňovanie gazdovských pozemkov, ktoré celé generácie obrábali, likvidácia starých odrôd spôsobilo majiteľom veľa plaču a bolestí. Budovanie terás pri ktorých bola odobratá ornica, výsadba cudzích odrôd jabloní, ktoré sa nedokázali aklimatizovať a pád socialistického režimu spôsobilo krach tohto zámeru. Znehodnotené pozemky boli reštitučne prinavrátené pôvodným vlastníkom.
S kvalitnými domácimi jablkami sa chodilo naďalej ,,do Pódolia”. Nie však už na vozoch ale s autami. Takéto obchodovanie s ovocím, sa príchodom supermarketov, bohatých na čerstvú zeleninu a ovocie a s nástupom nového milénia skončilo.
Pri prechádzke cestičkami popri našich záhrad, vidíme doživajúce stromy starých odrôd. Ich názvy odchádzajú pomaly do zabudnutia. Žijeme už asi vyšší štandard. Staré sorty meníme radšej za tie nové. S výraznejšou chuťou, mäkkou šupkou i dužinou. Alebo si dáme radšej pomaranč, banán, tropické ovocie, ktoré nám ponúkajú supermarkety.
Staré odrody našťastie prežívajú opäť svoju renesanciu. Podarí sa nám zachrániť z dedovho sadu aspoň niečo pre budúce generácie? Pokúsime sa.
Prichádza opäť jar, príroda sa prebúdza po zimnom spánku. Lúky zakvitli pestrofarebnými kvetinami a ovocné stromy v našich záhradách sa odeli do bieleho, svadobného šatu. Skúsili ste už niekedy privoňať kvetu jabloní? Že nie? Skúste to! Určite ich vôňa patrí medzi tie najkrajšie.
Jabloňová jar.
Bolo to už dávno, keď som bol veľmi mladý,
chodil som zo školy domov cez záhrady.
Bola jar a svetom šírili sa vône,
kvitli hrušky, slivky a čo najviac jablone.
V každej záhrade rozkvital stromov rad.
a ja som mal tieto chvíle nadovšetko rád.
Keď prvé kvitli jablone akurát:
Jakubky, Štrúdlovky, Ranetky a Pargamútky, Uršulky a Citrónky.
Ďalej kvitli:
Jonatánky, Krásnokvety, Berecké, Rafeštanky aj Hutské vínovky.
Za nimi zas:
Mišanky, Malinovky, Medovky, Boskopky tiež Grafoštajky.
Potom na to zakvitli aj:
Londýnky, Šovárky, Riglovačky, Súdovky i Parmeny,
A nakoniec:
Kožovky, Cukrovky, Sladké ranné, tiež Tekvičné aj Kalvínky.
Ale tiež aj hrušky:
Apatekárky, Maslovky, Levrincky i Žitnačky, Hniličky i Nemkyne.
a za nimi : Čierne a Biele hrušky, Zádrhlačky a Cisárky.
A nakoniec: Magdalienky, Trenkalky, Svätojánky, Múčnatky a sladké Zelienky.
--
Bolo to už dávno, keď som bol veľmi mladý,
Chodil som so starkým
do záhrady.
On ako správny ovocinár, prehliadal každý strom, kmeň či konár.
Húsenice, vošky, všetky pliagy, vyháňal metlou zo záhrady.
Chránil stromy ako oko v hlave,
zalieval vodou v slnečnej páľave.
Keď prišli prvé znaky jesene,
začali postupne dozrievať jablone: …
Ako prvé dozrievali:
Jakubky, Štrúdlovky, Ranetky a Pargamútky, Uršulky a Citrónky.
Ďalej zreli:
Jonatánky, Krásnokvety, Berecké, Rafeštanky aj Hutské vínovky.
Za nimi zas:
Mišanky, Malinovky, Medovky, Boskopky tiež Grafoštajky.
Potom na to dozrievali:
Londýnky, Šovárky, Riglovačky, Súdovky i Parmeny,
A nakoniec:
Kožovky, Cukrovky, Sladké ranné, tiež Tekvičné aj Kalvínky.
Ale tiež aj hrušky:
Apatekárky, Maslovky, Levrincky i Žitnačky, Hniličky i Nemkyne.
a za nimi : Čierne a Biele hrušky, Zádrhlačky a Cisárky.
A nakoniec: Magdalienky, Trenkalky, Svätojánky, Múčnatky a sladké Zelienky.
--
Bolo to už možno dávno keď v jesennom vetríku,
štveral som sa so starkým po rebríku.
Ja už v roly pomocníka,
oberal som jabĺčka do košíka.
Postupne sme, podľa zrenia,
ukladali ovocie v drevených bedniach.
s vozíkom ponad dvory
putovalo ovocie do komory.
Najprv sme zaviezli:
Jakubky, Štrúdlovky, Ranetky a Pargamútky, Uršulky a Citrónky.
Ďalej išli:
Jonatánky, Krásnokvety, Berecké, Rafeštanky aj Hutské vínovky.
Za nimi zas:
Mišanky, Malinovky, Medovky, Boskopky tiež Grafoštajky.
Potom sme zaviezli:
Londýnky, Šovárky, Riglovačky, Súdovky i Parmeny,
A nakoniec:
Kožovky, Cukrovky, Sladké ranné, tiež Tekvičné aj Kalvínky.
Ale tiež aj hrušky:
Apatekárky, Maslovky, Levrincky i Žitnačky, Hniličky i Nemkyne.
a za nimi : Čierne a Biele hrušky, Zádrhlačky a Cisárky.
A nakoniec: Magdalienky, Trenkalky, Svätojánky, Múčnatky a sladké Zelienky.
--
Bolo to už dávno, keď v zimnej chumelici,
chodil som so starkým do pivnici.
Od neho do pamäte veta sa mi vryla,
v jabĺčku je naše zdravie, vitamínov sila.
Tak počas tuhej zimy,
užívala naša rodina vitamíny.
Ako jabĺčka dozrievali, po jednom sme ich všetci pojedali.
Najprv sa minuli:
Jakubky, Štrúdlovky, Ranetky a Pargamútky, Uršulky a Citrónky.
Ďalej zmizli:
Jonatánky, Krásnokvety, Berecké, Rafeštanky aj Hutské vínovky.
Za nimi zas:
Mišanky, Malinovky, Medovky, Boskopky tiež Grafoštajky.
Potom na to sa minuli aj:
Londýnky, Šovárky, Riglovačky, Súdovky i Parmeny,
A nakoniec:
Kožovky, Cukrovky, Sladké ranné, tiež Tekvičné aj Kalvínky.
Ale tiež aj hrušky:
Apatekárky, Maslovky, Levrincky i Žitnačky, Hniličky i Nemkyne.
a za nimi : Čierne a Biele hrušky, Zádrhlačky a Cisárky.
A nakoniec: Magdalienky, Trenkalky, Svätojánky, Múčnatky a sladké Zelienky.
--
Starký ešte zbieral zdravia cenné body,
potajme si lieval z jabĺk ohňovej vody.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára